Premiér SR Robert Fico v sobotu popoludní hovoril v rozhlasových Sobotných dialógoch. Osud tak chcel, že táto sledovaná relácia, aj keď s nie celkom vydareným moderátorom, sa konala  práve v čase, keď musela  ešte viac praskať vo švíkoch, ako sa vraví, z hľadiska aktuálneho záujmu poslucháčov. Bodaj by nie, veď podľa preceňovaných hodnotení účasť na piatkových manifestáciách po celom Slovensku  presiahla hranicu, ktorá musí premiérom zamávať, na druhej strane dosť je hlasov, že no a čo ? V susednom Česku boli svojho času oveľa početnejšie protivládne zhromaždenia a Fialov kabinet si spokojne popíjal pivo.  Ďalšie riadky  budú trochu  v nadnesenom tóne. Hoci sa písaniu a komentovaniu venujem najmenej, no dosť rokov /veru tak/, vôbec neviem, akým smerom by som orientoval svoje rozhlasové vystúpenie, keby ma život postavil do úlohy predsedu vlády. To však neberie možnosť sa zamyslieť, čo by som urobil, keby ako občan som sa  odrazu ocitol pred povinnosťou sa prihovoriť k národu, keby som bol v koži Fica. Tu si pomôžem istým kolegom, od ktorého si s dovolením požičiam niekoľko viet z jeho knižky o Ficovi. Citujem : “ Robert Fico je silný hráč. Neraz som mal pocit, že je na dne a končí. A on sa otriasol a išiel ďalej. Bez akéhokoľvek sentimentu treba uznať, že je to niečo výnimočné. Fico prežil kauzy, z ktorých by každá iným politikom zlomila väz. Jemu nie“.  Doplnením  myšlienky požičané  vrátim citovanému autorovi, ktorý ani trochu nie je priaznivo naklonený Ficovi.  Štvornásobnému premiérovi a predsedovi najsilnejšej politickej strany nezlomil väz ani atentát, ani projektily v bruchu. Nič zlé neželám ďalším politikom, ale to by som bol zvedavý, ako by gule na nepatričnom mieste tela prežívali Šimečka, Groling, Matovič, Naď a ďalší hrdinovia, akým smerom by sa uberalo ich myslenie a konanie. A tu sa teda konečne dostávam k pokusu o osobné vyznanie, čo by som bol národu vyjavil dnes v rozhlase. Opakujem, na mieste Roberta Fica. „Vážení občania, nehnevajte sa, ale už ma nebaví, čo sa to deje. Najprv sa manifestácie majú konať pod heslom Mier Ukrajine /prečo kopete do otvorených dverí, veď ja sa s tým tiež stotožňujem/, potom hecujete dav, aby sa nevystupovalo z Európskej únie, ako keby som to niekedy opačne deklaroval, ten zmanipulovaný dav ma opäť posiela do Moskvy, pričom ruský plyn je naozaj najlacnejší… „

A keď sa vyčerpajú dôvody na davovú psychózu, manifestácie sa vracajú k pôvodnému heslu, t. j. Dosť bolo Fica. /Toľko nevďaku./ „Tak aj ja mám pomaly toho dosť. No neviem, ale keď sa niekomu podarí úplne zrušiť inštitút demokratických volieb, poprieť ich zmysel a nepočkáme tri roky, prosím, poďme na to. Lenže, voľby, ktoré nik nespochybnil, sa viažu nielen na práva, ale aj povinnosti. Medzi ne patrí aj to, aby národ, bez ohľadu na to koho volil, nevykrvácal napr. z nehoráznych cien plynu, čo nemusí byť iba chiméra. Ak, pravda, u priateľa Zelenského Šimečka nevybavil niečo, o čom ešte neviem.“ Ak teda na námestiach bolo stotisíc ľudí, koľkože máme u nás voličov ? To máme zrušiť demokratické voľby a bude rozhodovať ulica ? Keď premiér takto kladie otázku, aká môže byť jeho odpoveď ? Možno aj tá percentuálne malá časť občanov, ktorá má „dosť“ Fica, má v niečom pravdu. Áno je tu o dosť  viac bordelu, ako je zdravé, možno tie prsty v puči, čo avizoval autor týchto riadkov a prevzala to aj televízia Joj, nás kamsi smerujú do niečoho veľmi odpudivého, možno by si to zaslúžilo viac poriadku a pravidiel, ako nás to vytrvalo učí už klasik Chmelár. „Takže ja, premiér Fico, oznamujem, že ak sa nepodarí trochu popresúvať stoličky a poistiť potrebnú parlamentnú väčšinu, predčasné voľby budú naozaj na spadnutie. A namiesto zbytočných pokrikov sa venujme poctivej práci“. Do toho prišlo aj oznámenie o vylúčení dvoch poslancov  zo strany Hlas, nuž, veselo už bolo. „Lenže voľby  sa neskončia podľa toho, kto ako vie tancovať. Budem ešte viac vnímať ľudí okolo seba, podávať im ruku, počúvať ich a byť blízko. A to by bol v tom čert, do psej matere, keby volebný súboj vyhrali politickí pobehaji a blázni. Želám príjemný víkend“.

Dobré, nie ? A ako sa skončilo porovnanie fikcie so skutočným Robertom Ficom ? Nie najhoršie…

Milan Španír, publicista