Dňa 6. mája na tomto priestore bolo publikované zamyslenie, či politika patrí do športu a opačne. Vzhľadom na to, že sa už vedelo, že naši hokejisti na majstrovstvách sveta nastúpia proti Švédsku, sa ponúkali obavy, ako sa to asi skončí, keď Tre kronor vyrukujú na ľad s devätnástimi najlepšími profíkmi z NHL a my oveľa „skromnejšie“, ani s jedným. A obavy sa naplnili. Či dôvodom bojkotu našich spoza oceánu bola únava, iné príčiny alebo aj obava rýchlo vykvasených mladých milionárov, že v konfrontácii s Crosbym a ďalšími môžu pohorieť a obnaží sa tým ich veľkosť, prípadne malosť, je už teraz jedno. Od Švédov sme dostali päť, na nulu, od Kanady sedem a od hlavného konkurenta postupu do štvrťfinále Lotyška tiež päť, pričom s oboma súpermi sme slávili jeden gólový úspech.
Ak verejnosť prijala uvedené neveselé fakty značne kriticky, možno pokladať za chybu vyvršovanie sa na tých, ktorí na šampionáte hájili naše farby. Jednoducho sú mladí, robili, čo vedeli a ak to niekto škodoradostne pozoroval, dopúšťa sa zlomyseľnosti. Hokejový zväz, ktorý možno tiež má čosi za ušami, by sa mal zamyslieť, či nebude v rozpore s dobrými mravmi, ak kopu týchto perspektívnych chlapcov vyradí, lebo na olympiádu prihrmia bohovia z Kanady. Nepotrebujeme ich, nech si ďalej zhŕňajú milióniky, nik by nemal byť na nich zvedavý, ak na MS mohli sa dostaviť a neprišli. V kontexte s hráčmi z KHL prichádza na um aj typický český hrdina Dominik, ktorý sa budí zo sna, keď počuje Spartak Moskva, veselo a s nadšením tam hrával v rokoch 2011-2012 a zarábal toľko ako v Kanade. Je prinajmenej smiešny, keď vtedy mu doláre nesmrdeli, ahá, on nevedel, že niečo je a bude zhnité v štáte ruskom… Tieto majstrovstvá sveta v obmedzenom režime, keď neštartujú ani od nás najlepší a treba mať na zreteli aj Rusov a Bielorusov, vyvolávajú veľa diskusií. Hokejoví bardi z minulosti ako napr. Golonka či Lukáč nastoľujú otázku, či je dobre, že z dôvodu biznisu sme hokejom presýtení, prečo sa konajú každý rok, keď olympiáda každé štyri roky a navyše v kolízii s NHL ? Atď, atď.
Vráťme sa však k nám a k tomu, čo je v nás. Hokej sa stal fenoménom, oprávnene vzbudzoval aj hrdosť, čo dosiahol malý štát. Ak dvakrát väčšie Maďarsko „fasuje“ desať, aby sa nám nestalo to isté, lebo už nie sme od toho ďaleko. Jednoducho, ak si ctíme súperov a zásadu fair play, nemôžeme ignorovať, že aj oni radšej súperia s rovnocennými. Nechápe to niekto ? To ako keby sme proti najlepšiemu európskemu futbalovému celku postavili Duklu Čiky alebo Tatran Jatov. Hoci, aj zázraky sa stávajú, ako keď Púchov svojho času pocvičil slávnu Barcelonu.
Späť k realite. Nehaňme tých, ktorí prišli a bojovali, lebo toto im nemožno uprieť. Posvieťme si na tých, ktorá neprišli, hľadajme príčiny a nebojme sa hľadať zodpovedných. Pravdaže, niečo také ako vlastenectvo neprikážeš, ani nenaučíš.
Milan Španír, publicista