V nedeľu ráno som mal pripravenú kostru pravidelného publicistického príspevku na našu
webstránku Slovenskej asociácie novinárov /SAN/opäť na tému tej smŕšte nedeľných politických
debát v televíziách a rozhlase. Nedeľných…
Ono sa to vlastne začína už v sobou, lebo keď zabitý víkend, tak od podlahy. V sviatočný deň už o pol
desiatej mal začať premiér Robert Fico, ale nastala zmena programu ? Bez vysvetlenia alebo si ľudia
naladili nesprávny televízny kanál ? O desiatej sa prihlásilo hlasistický predseda a minister Šutaj Eštok.
Lenže, odrazu bác. Aby toho všetkého nebolo málo, mimoriadna správa každého znepokojila. USA
napadli Irán. Dôvod ? Aby sa ajatolláhov štát nedostal k jadrovej bombe alebo aby si Američania
vyskúšali takú bombu, ktorá, obrazne povedané, všetko zničí až do stredu zemegule…
Hádam stačí. Bude o tom ešte veľa komentárov a úvah. Jedna poznámka sa tlačí na jazyk. Tak Rusov
a Putina mnohí diskvalifikujú, lebo im nestačí ich dôvod, že chcú o. i. denacifikovať Ukrajinu. A čo je
nebezpečnejšie. Zbaviť Ukrajinu neonacizmu alebo Irán atómovej zbrane ? Jeden podstatný rozdiel
tu je. Koľko kilometrov je z takého Charkova do Moskvy ? Na skok. A koľko z Teheránu do
Washingtonu ? Vyše 10 tisíc kilometrov ! Už vidím kuvikov a mudrlantov. Ospravedlňujem sa im,
naozaj je to všetko zjednodušené. Poďme inam. Zatiaľ svet mlčí, berie na vedomie. A my si užívame
ďalej svoj každodenný život. Obávane sa o vývoj vo svete, ale trápia nás často síce drobnosti
v porovnaní s globálnymi aspektami, ale jeduje nás to, aj keď nereagujeme bombami. Skŕsla vo mne
úvaha, čo robiť, či by aj naša novinárska obec, ktorá nie je zaslepená, nemohla pomáhať, napr.
právnymi okienkami, organizovaním povedzme celoslovenských seminárov, ako to robila kedysi
Socialistická akadémia, neskôr premenovaná na Akadémiu vzdelávania. Ozaj funguje to ešte ?
Pravdaže, niečo to stálo a naša novinárska organizácia dostala vo forme dotácií, nazvime to slušne,
veľkú nulu… Tak zatiaľ ponúkneme aspoň sériu článkov o neuveriteľnostiach okolo nás. Napr. vie si
niekto, ak nie je tým priamo postihnutý, predstaviť, že musí chodiť na súd už 21 rokov /slovom
dvadsaťjeden/, keď teraz sudkyňa odchádza do penzie a spis do malého nákladného auta pridelili
mladučkej sudkyni, ktorú prezident inštaloval iba toť nedávno ? A koľko to ešte potrvá, keď sa budú
podávať odvolania ? A možno na ústavný súd aj Štrassburg ?
Ako pomôcť od toho maléru, keď bohatý otec a syn tunelári miliardového podniku silou mocou robia
všetko, aby vyhrali ? Lebo sa cítia byť ohováraní ? Síce už dávno, ale rúbať budú ďalej, hlava nehlava.
Taká beseda s odborníkmi na novinárskej pôde by vniesla do toho viac svetla. A čo chcú tí ukrivdení
podnikatelia Od vydavateľstva „len“ štyri milióny korún /vtedy boli ešte koruny/, od redaktora „iba“
400 tisíc korún a od tretieho človeka od pera „len“ ospravedlnenie. V budúcom pokuse otvoriť právne
okienko sa pozrieme na to, čoho nie je málo okolo nás. V praxi sa totiž čoraz častejšie možno stretnúť
s otázkou, či môže jeden z bývalých manželov predať nehnuteľnosť bez vedomia a súhlasu druhého,
ak nebola po rozvode ešte riadne vysporiadaná. Mnohí čitatelia sa možno začudujú, ako sa to „dá“
a čo dokážu bohatí „viťúzi“. Alebo otrasné vzťahy mnohých k rodičom. Majetok áno, budú sa biť až
do krvi, ale zaplatiť pohreb ? Máte ho vidieť…
Záver bude očakávaný – dá sa donekonečna súdiť, ale možno by pomohol aj tlak verejnej mienky.
Len dať tomu priestor. Teda, a čo tak zdravý rozum ?
Milan Španír, publicista