Už viackrát na tomto priestore som sa zamýšľal, či nie je stratou času a energie zanietene sa venovať a
mudrovať nad globálnou politikou, keď to nijako nevieme ovplyvniť. Niekedy je to akoby dymová clona
vyhovujúca tým, ktorí robia naozajstné problémy bezprostredne okolo nás a bezohľadne orú po našich
chrbtoch. A verejné mienka ? Ľahostajnosť. A orgány činné v trestnom konaní ? Ako keby neboli, česť
výnimkám.
Áno, orgány činné… Žeby niekedy nestačili na sofistikovanejších páchateľov ? Buďme aj trochu
sebakritickí. Pomohli novinári ? Pravda, jedného zastrelili, iného zdiskreditovali, zopár ďalších desiatky
rokov vláčia po súdoch, aby nevyskakovali, veď na to majú. Čo keby sa vytvoril sústrednejší kolektívny
mediálny /NE/ tlak ? Je jedno, či sa to volá asociácia alebo syndikát. Kedysi počas pôsobenia v Lučenci sa
ľudia od pera každý pondelok ráno stretávali s vedením polície a malo to význam. Lebo to všetko sa
naozaj týka každého z nás. Ak napríklad ceny energií naozaj pôjdu hore neúnosným tempom, nepocíti to
každý občan ? A zrazu zisťujeme, že ak minister financií sa zakaždým na verejnosti tvári ako po výkone
útrpného práva, nečudujme sa mu, veď miliardy sa stále kotúľajú nevedno kam. Nevedno kam ?
Ale radšej k veci, lebo toto teoretizovanie rýchlo prestáva baviť. Úplne na úvod predosielam, že nikoho
nebudem menovať. Ako novinár som už raz menoval tunelárov a na Okresnom súde v Leviciach sa ešte
nerozhodli, ani po 21 rokoch, či sa navrhovateľom ospravedlním za ohováranie. Čo už ja… Kolega, inak
svojho času pokladaný za najlepšieho slovenského ekonomického redaktora, má platiť. Iba státisíce…
Vydavateľstvo milióny. V korunách. A predvčerom, t. j. v nedeľu 6. júla 2025, si len tak náhodou otvorím
internet a hľa. Polhodinová reportáž z dielne televíznej jednotky pod názvom Pýcha a pád Elektrosvitu.
Ejha, zaujalo, veď práve pred tými 21 rokmi som aj ja písal o tom kedysi slávnom miliardovom podniku.
Ešte kým sa začali odvíjať prvé minúty neuveriteľnej drámy, z pamäte sa vynoril obraz dnešného
premiéra Roberta Fica, ktorý tuším na hlavnom námestí v Nových Zámkoch v plamennom predvolebnom
prejave tisícovému davu sľuboval, že „tí“, ktorí si to zaslúžia, nech si chystajú zubné kefky a pyžamá. Asi
to bol nedostatkový tovar.
Ale k tej reportáži. Každý si to môže pozrieť. Len upozorňujem, že pred odvážnym reportérom a
kameramanom defiluje nie hocikto. Sudca s manželkou, konkurzný sudca, právoplatne odsúdený za
trestný čin a dnes advokát, privatizéri, bývalý finančný riaditeľ, bývalý primátor, viacerí správcovia
konkurznej podstaty, všetci a ešte ďalší v akejsi vínnej pivnici, v dobrej nálade, keď podľa priznania
jedného z účastníkov, bolo veru čo oslavovať a zapíjať. Ktovie, ako to v skutočnosti bolo. Ak je to pravda,
všetci by mali skončiť za mrežami. Ak si niekto vymyslel fotomontáž, aspoň autor kamufláže. Toto sa
nedá zistiť ? Alebo zo zašlou slávou bývalého vynikajúceho podniku v ruinách zašla aj chuť sa tomu
venovať? Veď čo, miliarda hore dole. A takých prípadov je habadej, či nie ?
A prečo tieto riadky ? Do očí bije to, že dakedajší zločinci z obdobia prohibície v USA alebo sicílski
mafiáni sú obyčajní babráci v porovnaní napr. s vtedy s 20 – ročnou manželkou hlavného zbohatlíka tohto
príbehu. Ide však najmä o to, že tu u nás sa použili najprimitívnejšie metódy, aké umožňujú zhŕňať
milióny, čo milióny, stámilióny. Len jeden príklad za všetky. Uverí niekto – a tú spomínanú televíznu
reportáž si radšej viackrát prehrá – že generálnym riaditeľom /teda tým najbelším koňom na svete / v
prípade spomínaného podniku sa stal tiež dvadsiatnik, počerný absolvent základnej školy /osobitnej,/
ktorý dodnes netuší, že ovláda aj dcérske podniky v českých Svatobořiciach, Tepliciach, Karlových
Varoch ?
Keď sa ho redaktor televízie v jeho „haciende“ zo starých dosák pýtal, čo vie o „svojom“ podniku,
nerozpakoval sa do kamery nahlas zakričať, že má ísť tam, kde ľud nachádza potešenie. Pravdaže,
úspešný manažér to vyhlásil stručnejšie a šťavnatejšie…A už len jeden zo zistených výsledkov prvých
krokov „majiteľa“. Pozemky v hodnote dvoch miliónov okamžite a bez rozmýšľania predal za 14 tisíc.
Komu ? Tí bystrejší z nás na to prídu ihneď, iní možno rozvážne pouvažujú. A zamyslia sa, či by sa
nehanbili chodiť po svete, keď každý o nich vie, že si bezočivo uchmatli z torty toľko, že ostatným sa
neušli ani omrvinky.
A čo orgány činné ? A čo my všetci ostatní ?

Milan Španír, publicista