Veru, chvalabohu, že sa tí dvaja vôbec stretli a niečo už len bude aj ďalej. Asi nie horšie ako doteraz. Aj takto stručne možnom komentovať udalosť na Aljaške, ktorá sa možno zapíše do histórie ako významná. Pravdaže, na zreteli je schôdzka najvýznamnejších svetových lídrov, Putina a Trumpa. No nemal by sa tým odpútavať kritický pohľad ani na to, čo bezprostrednejšie ovplyvňuje život jednotlivcov a tým aj národov. A hneď poďme k meritu. Je toho veľa, o čom by sa dalo hovoriť, možno sa nájde príležitosť postupne sledovať horúce témy okolo nás. Ak sa na tomto priestore opäť vraciame k justícii, nejde, nedajbože, o nejaký útok, ale o snahu pomôcť. Aj na najbližšej schôdzi našej Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ by sme o tom mohli pouvažovať. Poďme teda k meritu veci, ako hovoria právnici.
Netreba zľahčovať prácu sudcov. Ide naozaj o náročnosť a nie každý by to menil so svojím povolaním, aj keď odmeňovanie je viac ako zaujímavé. Ono napísať rozsudok aj v priemerne zložitej veci tak, aby jedna a druhá strana sporu nenašli zjavné nezmysly, miernejšie povedané nedostatky, nie je vôbec ľahké. Na prvom mieste je vzťah k tomu poslaniu, lebo naozaj ide o viac ako len povolanie. A uvediem dva konkrétne príklady, ktoré sa udiali vo štvrtok 14. augusta. Najprv pozitívny a potom menej pozitívny. Mladá sudkyňa Mestského súdu Bratislava IV v civilnom konaní sp. zn. 18C 13/2021 okamžite vzbudila rešpekt protistrán personifikovaných osobami právnika a prokurátora. Takmer polmetrový spis /na výšku/, ktorého korene siahajú do roku 2008, ovládala tak precízne ako svojho času Mečiar, ktorý dostával do šoku svojho ministra, ak nevedel, čo sa nachádza povedzme na strane 211 materiálu predkladaného na rokovanie vládneho kabinetu. A nielen to, udivovala erudíciou a korektnosťou. Nebýva to obvyklé. Oproti tomu je pojednávanie v ten istý deň a hodinu na Okresnom súde Nové Zámky sp. zn. 18C /31/2021. Len stručne – 96 ročná okradnutá majiteľka rodinného domu sa nedožila výsledku, hoci korene jej sporu s dcérami siahajú do roku 2015. Zomrela v novembri 2024. Keďže vo veci sa rok vôbec nekonalo, syn ako právny nástupca podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorý to prijal, pre zbytočné prieťahy, lenže, čo sa stalo ten štvrtok ? Jednoducho – nič. Totiž, ani nemohlo. Ani žalovaná dcéra zomrelej, ani jej advokátka, sa nedostavili. Bez ospravedlnenia ! A bude sa teda pokračovať niekedy v októbri. Pre koho je odročenie „sankciou“, je veľmi otázne. A stačilo by uložiť mastnú pokutu alebo vyniesť rozsudok v neprítomnosti. To by každý utekal na súd aj štvornožky !
Ďalším riadkom by mali venovať pozornosť minister spravodlivosti, predseda advokátskej komory, súdna rada. Existuje efektné i efektívne riešenie, aby sa neopakoval súdny spor z Levíc, kde sa to ťahá, bisťubohu, už 21 rokov. Tunelári žalujú novinárov za ohováranie… Tak dlho, kým všetci nezomrú.. Lebo koniec je v nedohľadne. Už to má pod palcom štrasburský súd a štát, teda my všetci, zrejme zacvakáme.
Na záver ešte kritickejší tón. Niekedy dávno stáli nad mestami stredoveké hrady, strážené ozbrojenými strážami, kam sa bežný človek len tak ľahko nedostal, ak ho neprivliekli. V časoch totality ich nahradili stranícke sekretariáty, obohnané neviditeľnými múrmi moci. Dnes sa zdá, že vyrástli nové hrady — budovy súdov a prokuratúr, chránené justičnou strážou, s hradbami paragrafov a procesných kľučiek. Občan, ktorý zaklope na bránu, sa občas ocitne v labyrinte, z ktorého sa bez advokáta, pečiatky a nekonečnej trpezlivosti nedostane. A ani vtedy nie. A kým za múrmi sa roky, ba aj desaťročia vlečú konania, vonku rastie pocit bezmocnosti. Spor, ktorý trvá 21 rokov v Leviciach, zjavne aj inde, čitatelia asi budú reagovať, už nie je právny proces a nádejou na spravodlivosť— je to tragikomédia s otvoreným koncom. Zle sa cítia občania. A sudcovia, prokurátori ? Je im to azda jedno? Dokedy ?
Milan Španír, publicista