Konsolidácia hýbe spoločnosťou a nečudo, že hladina je narušená a búrlivá, veď politicky je to vďačná téma. Ukázalo sa, že aj v časti opozície sa nájdu triezve názory, o čom presvedčil podpredseda KDH  JUDr. Viliam Karas, keď sa vyjadril o výzvach na  generálny štrajk, to parafrázujem, ako o nezvládnutej veci.  Taká zásadná záležitosť sa pripravuje inak a to už tvrdí autor týchto riadkov, nie štyrmi mušketiermi na tribúne.

 A do toho prišla sobotná tlačovka predsedu vlády Roberta Fica o rodine Šimečkovcov. Ako prvý diel seriálu, má to pokračovať. Zo všetkého plynú isté poučenia a závery, aj z vyhlásení premiéra. Pre každého.  V Slovenskej asociácii novinárov /SAN/  nám pribudla ďalšia téma, ktorú by bolo treba rozpitvať,  ako na to poukážem ďalej, aj s príkladmi zo sveta.   Na úvod jedna analógia. Nie je od veci, aj keď to tak môže vyzerať. Na istom bratislavskom súde pred časom traja svedkovia pod prísahou zhodne  niečo súdu oznámili. Išlo o dvoch riaditeľov vytunelovaného miliardového štátneho podniku a televízneho redaktora. Zjednodušene sa dá povedať, že tvrdili, že istý sudca v predsudcovskom období bol členom organizovanej zločineckej skupiny. Viacerí prítomní v súdnej sieni zdúpneli. Aj dozorujúci prokurátor ? Kdeže… S prepáčením, tváril sa ľahostajne, zaujato sa hral s ceruzkou. Úvaha v mysliach účastníkov súdneho konania spočívala v presvedčení, že strážca zákonnosti mal dve možnosti.  Vstať a upozorniť svedkov, že ak nepredložia jednoznačné dôkazy, pôjde o krivé obvinenie a možno pôjdu do basy. Alebo, ak sa tvrdené skutočnosti potvrdia, niekto príde o talár a možno tiež pôjde do basy. Nestalo sa ani jedno, ani druhé, iba ostala pachuť.

A teraz plynulo k sobotnej tlačovke premiéra Roberta Fica, kde došlo k závažným obvineniam. Nie z dôvodu, že tých pár stotisíc, ako o tom ktosi zavádza, by malo pomôcť viacmiliardovej konsolidácii, ale skôr preto, teraz to veľmi zjednoduším, aby sa istým ľuďom a politickým silám zabránilo hovoriť o generálnom štrajku. Z hľadiska morálky.  Už vidím, ako zástancovia opozície ma obvinia, že nadŕžam koalícii a Ficovi. Nie je to pravda, chcem sa správať  ako profesionál v oblasti práva, bez emócií  a v ďalších riadkoch sa pokúsim o tom presvedčiť. Dal som si námahu pri hľadaní  podobných  prípadov vo svete, najmä v Európskej únii.  A čo sa  zistilo ? V demokraciách je úplne štandardné, že vláda či premiér môžu prezentovať závažné informácie o činnosti opozície (napr. prepojenie na financovanie zo zahraničia, porušenia zákona, korupciu).Očakávaná reakcia opozície v takom prípade je spochybnenie dôveryhodnosti predkladaných dôkazov,výzva  na nezávislé vyšetrovanie alebo poskytnutie  vlastných protiargumentov. Progresívci mali túto možnosť v následnej tlačovke. Prečo to nevyužili ? Veľa ľudí  je z tohto dôvodu sklamaných a zneistených. Ak totiž  namiesto toho prišlo  len silové odmietnutie typu, dokonca s použitím istého neslušného slova a zároveň sa tesne predtým mobilizuje ulica (výzvy na štrajk, dokonca generálny, protesty), vzniká dojem, že obranná argumentácia nahrádza právne a vecné reakcie politickou hystériou. Nech progresívci prepáčia, ale ako si to má vysvetliť bežný občan ? Potom je tu právna rovina.  Vo vyspelých štátoch  od politických strán sa očakáva, že ak sú obvinené zo závažnej činnosti (napr. trestnej), čo platí  aj pre  rodinných príslušníkov politických špičiek, bezpodmienečne využijú zákonné prostriedky, t. j. trestné oznámenia na premiéra za krivé obvinenie, žaloby na ochranu dobrej povesti, verejné sprístupnenie vlastných účtov a dokumentov. V tejto chvíli sa obávam, že toto mi budú zazlievať priaznivci koalície… Myšlienku dokončím, že ak sa namiesto toho ide cestou emócií a nátlaku, môže to navodzovať dojem, že strana sa z istých dôvodov bráni viac politickými než právnymi nástrojmi.

A ako to je vo svete v mediálnej rovine ?  V zahraničí je bežné, že ak vláda predloží závažné dôkazy, médiá ich podrobia okamžitej fact-check analýze. Tak sa tomu hovorí, nie je potrebný preklad. Opozícia, ale aj koalícia  potom čelí tlaku nie vlády, ale nezávislej verejnej kontroly. Ak  na Slovensku u  opozícia reaguje len neadekvátnym slovníkom a od veci, bez predloženia protiargumentov, dáva tým verejnosti do rúk otázku, kde sú fakty ? Teraz za hrsť zahraničných  príkladov.  V USA pri obvineniach voči Trumpovi (napr. dokumenty v Mar-a-Lago, zásahy do volieb) opozícia aj vláda prinášali konkrétne dôkazy, verejnosť a médiá ich rozoberali. Čisté nadávky nestačili. V Nemeckupri afére AFD a kontaktov s Ruskom vláda predložila dôkazy.  AFD  reagovala protiútokmi, ale musela zároveň predložiť právne podania a vysvetlenia, inak riskovala oslabenie dôvery. V Taliansku pri už nebohom  pri Berlusconimu bolo typické, že obvinenia označoval za „politické prenasledovanie“. Ale aj tak musel chodiť na súdy a dokazovať opak.

Záver pre  úvahu je asi jasný. Ak premiér predkladá  konkrétne dôkazy, napr. tri  faktúry, aj laik tuší, niečo naozaj nesedí.  Normálnou reakciou by malo byť vecné vyvrátenie alebo právny krok. Ak namiesto toho opozícia používa len expresívne označenia a mobilizuje ulicu, vyvoláva to pochybnosť, že nemá dostatočne silné fakty na svoju obranu. Tou následnou a pre mnohých nešťastnou  tlačovkou progresívci  premeškali príležitosť. Možno je prehnané tvrdenie,  že buď alebo. História politiky pozná veľa príkladov, že napokon uspeje ten, kto sa štylizuje do pozície prenasledovaného, utláčaného, slabšieho, ktorého treba ľutovať. Ako to bude u nás ?

MILAN ŠPANÍR, publicista