Keď po tlačovke predsedu vlády a poslaneckého klubu Smer SD na margo práve schválenej konsolidácie premiér tvrdo zaútočil na televíziu Markíza, a to v spojení s mimoriadne škandalóznym priebehom rokovania poslancov parlamentu, najmä v závere, vyvoláva naliehavé otázky.
Ako ďalej ? Takto, aby minister predkladajúci návrh, ktorý je podmienkou prijatia štátneho rozpočtu, nemohol dokončiť svoje vystúpenie, lebo už mohla nasledovať len fyzická potýčka ? V rozpore nielen s rokovacím poriadkom, ale aj s elementárnou slušnosťou. Alebo to speje ešte k niečomu horšiemu ? Toto nám treba ? Toto prinesie národu šťastie a blahobyt ? A čo my, novinári ? Stovky členov Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ nie sú v centre deja, čo je na jednej strane nešťastie, lebo sa roky až trestuhodne zo strany všetkých vlád zanedbáva veľký potenciál skúsených ľudí. Na strane druhej nemáme, chvalabohu, možnosť „namočiť“ sa do mediálnych hanebností, ktoré sú jednou z hlavných príčin pomaly už nezvratnej rozpoltenosti spoločnosti. A cieleného zintenzívňovania až živočíšnej nenávisti a snahy o porážku toho druhého za každú cenu. Nemôžem hovoriť za kolegov v SAN, ale názor vyslovím. Nemali by sme dať zatiahnuť do politologických polemík. To nie je žurnalistická parketa. Či má pravdu ten, kto tvrdí, že u nás nie je zápas ľavice s pravicou, alebo ten, kto hovorí, že ide o boj umiernenej neokonzervatívnej pravice s radikálnou neokonzervatívnou pravicou, občan si to môže vykladať tak, že chleba sa z toho nenaje. Aj keď si tú „politologicky“ zložitú vetu viackrát prečíta.
Ostaňme radšej pri zemi a venujme sa tomu, čomu ľudia rozumejú, čo sa mnohých bezprostredne týka, trápi a spochybňuje, povedzme aj zakorenený pocit potrebnej spravodlivosti, ktorej sa často nedostáva. Na tomto priestore sa už publikovali príspevky z oblasti justície. V nasledujúcich riadkoch sa trochu „nakopnú“ bradaté justičné rekordy. Prípad zavraždenej medičky Cervanovej, mimochodom pochovanej v rodnej obci autora príspevku, asi je na čele rebríčka vzhľadom na desiatky rokov vyšetrovanej a súdom postihovanej tragédie. Keď teraz uvediem, že šancu ohroziť rekord má aj novinár, mnohí zbystria pozornosť. A veru, je to tak. Na Okresnom súde v Leviciach už 21 rokov, od roku 2004, ako v lete na lyžiach, sa „koná“ vo veci žaloby otca a syna tunelárov miliardového štátneho podniku proti dnes už 78-ročnému žurnalistovi, ktorý sa previnil tým, že pri káve sa rozprával s iným novinárom a ten uverejnil článok o tom vytunelovaní. Bez autorizácie. Stalo sa neuveriteľné, lebo informátor podľa posledného zmeneného petitu žaloby má zaplatiť supermilionárom za ohováranie „len“ 13 500.- eur.
To si žiada aj upresnenie. Keď to nejde potiahnuť ku koncu doma, poďme do Európy. A teda, Európsky súd pre ľudské práva /ESPLP/ samosudcom Juhom Lavapurom rozhodol o neprijateľnosti sťažnosti vo veci neprimeranej dĺžke konania. Po štyroch mesiacoch pani poštárka doručila ešte jeden list s desiatimi riadkami pod označením Decision. Čo sa vyčíta nešťastnému žurnalistovi ? Vraj nevyužil všetky vnútroštátne prostriedky. V 500 gramovej zásielke do Štrasburgu sa síce nachádzali početné dôkazy o sťažnostiach „doma“, ale bolo tam aj to najdôležitejšie. Totiž originál preložený do francúzštiny od podpredsedu Okresného súdu v Leviciach, ktorý plne priznal prieťahy súdov, lebo vec putovala hore dole na krajský súd, potom najvyšší súd a opačne. Ani slovkom o tom, že prieťahy by zavinil účastník. Aký lepší dôkaz ešte treba ?
Nuž čo… Ani nahnevaný novinár nemá tvrdiť opak – súd má vždy pravdu, aj ten európsky. Čo však s tým ? Zdalo sa, že nič, ale nie je to pravda. Slovenské súdy, vrátane Ústavného súdu SR, síce viažu medzinárodné dohody a nemôžu nič meniť na rozhodnutiach Štrasburgu, ponajviac vymáhať plnenie, ale niečo predsa. Európsky súd o veci nerozhodoval. Iba záväzne povedal, že neboli vyčerpané všetky „domáce“ prostriedky. Nikde však neuviedol, že účastník, občan SR, nesmie doplniť postup, aby využil všetky domáce prostriedky. A bisťu, povedal by gazda so zdravým rozumom. Štrasburg nie je všetko. Už putovala žiadosť na Slovenskú komoru advokátov, aby pomohli s nájdením kvalitného advokáta, lebo v okolí novinára niet nikoho, kto by sa do toho pustil. Uvidí sa… Záver je však jasný a na to netreba právnický rozum. Aj keby nebola možná ústavná sťažnosť, lebo na Slovensku je veru všetko možné… Občan má právo dožadovať sa nápravy pred riadnymi súdmi, ombudsmanom… Má to všetko jeden háčik, vážení kolegovia, že kto zaručí, že sa niekto dožije sto rokov, aby dobojoval víťazný zápas o spravodlivosť ? Možno si napokon povie, slušne, nech to všetko šľak trafí. Avšak, čo keď si to povie každý postihnutý občan, ktorému sa roky upiera základná spravodlivosť ?
A toto je zovšeobecnenie, ktoré vysvetľuje, prečo treba písať o podobných veciach. Totiž, 21 rokov… No viac ako dosť, lenže sudkyňa odišla do penzie a mladučkej kolegyni pripadol batoh problémov. Spis sa sotva zmestí do dodávky. Keď sa ráta s odvolaním, možno dovolaním, s ďalšími rokmi, bude to zrelé na Guinessovu knihu rekordov…
MILAN ŠPANÍR, publicista