Európa prežila s ťažkými ranami prvú aj druhú veľkú vojnu. Obe svetové vojny, v ktorých zahynuli desiatky miliónov ľudí mali čosi spoločné: pred sto rokmi málokto veril že môže vzniknúť v civilizovanom svete taká veľká kataklizma s takým veľkým počtom obetí. Po štvrťstoročí keď sa v Nemecku začal rozpínať Hitler mnohí predstavitelia veľkých krajín chlácholili svet, že vojnu možno odvrátiť. Možno verili, že keď podhodia Československo, (krajinu o ktorej nič nevieme) do pazúrov netvora získajú čas pre seba a zabránia ďalšej veľkej vojne.
Britský premiér Chamberlain a Francúz Daladier podpísali s Hitlerom a Mussolinim v septembri 1938 tzv. mierový pakt – Mníchovskú dohodu, ktorou Československo stratilo územie s rozlohou 41 tisíc kilometrov štvorcových a 4,8 milióna obyvateľov. Chamberlain po návrate z Mníchova mával pred kamerami papierom dohody nad hlavou: „Zachránili sme mier.“ O podlej zrade svojho spojenca nepadlo ani slovo. O rok Nemecko prepadlo Poľsko po ňom Francúzsko a rozhorel sa plameň druhej svetovej vojny.
Poučili sme sa z histórie, že dohody sú zdrap papiera a spojenci nestála veličina? Naivný Michail Gorbačov, ktorý uveril „západným partnerom“, že po zániku Varšavskej zmluvy rozpustia NATO, dnes hovorí, že vzťahy medzi Moskvou a Západom sa vrátili do najhoršieho obdobia studenej vojny. Na sklonku života poznal svoj omyl. Vojnové bubny sa ozývajú v našom životnom priestore čoraz naliehavejšie. Zbrojí Európska únia a ešte viac Čína, konflikty vznikajú nielen v Európe ale aj v Ázii a Afrike. Potenciál nenávisti prerastá do otvorených hrozieb.
Britský historik Sean McMeekin v časopise Current History uvažuje nad paralelou rokov 1914 a 2014. Podľa neho súčasná Čína pripomína vtedajšie Nemecko, terajšie Spojené štáty sú Britániou pred sto rokmi a Francúzsko sa podobá na vtedajšie Japonsko. Zaujímavé je, že McMeekin nespomína Rusko, čo je skôr zámer ako historická chyba. Hitler pred druhou veľkou vojnou hovoril o Rusku ako o krajine na hlinených nohách, dnes Donald Trump posmeľuje Zelenského, že Rusko je papierový tiger.
Hry bez pravidiel podľa Trumpa sú ďaleko od pravdy, sú skôr slovnou ekvlibristikou prezidenta upadajúcej veľmoci. Svet sa vyvíja inak. Ruská federácia prekonala Jeľcinovský úpadok, stala sa mocnosťou prvého rangu, vnútorne sa posilnila, vzrástla životná úroveň obyvateľstva, má dnes silnejšiu armádu, dobre vyzbrojenú najmodernejším arzenálom konvenčných a jadrových zbraní. Odpoveď na otázku prečo postupuje v bojoch na Ukrajine tak pomaly je jednoduchá. Rusko nie je v plnom nasadení, totálnej vojny, nemobilizuje živú silu a všetky svoje zdroje, napriek obrovskej vojenskej a finančnej podpore Ukrajiny zo Západu. Rusko je stále z vojenského hľadiska agresor v rukavičkách, nech si o tom myslí kto čo chce. Ruská armáda bez milosti ničí infraštruktúru a krok za krokom odkrajuje z územia v opotrebovávacej vojne. Nie je to hrôza genocídnej vojny Izraela na rozvalinách Gazy, aj keď pri nepretržitých ruských útokoch tiež umierajú ľudia ako v Palestíne.
Pravdaže, bolo by víťazstvom zdravého rozumu a ľudskosti ak by sa obe vojny ukončili bez ohľadu na príčiny ich vzniku. Stará múdrosť hovorí, že ľahšie je vojnu začať a ťažšie ukončiť.
Z histórie poznáme tridsaťročné i storočné vojny. Kresťanské kráľovstvá na Pyrenejskom polostrove bojovali proti moslimským vojskám s prestávkami 781 rokov. Vojna NATO zo vzduchu proti Srbsku trvala 78 dní, teda relatívne krátko, ale bola rovnako zničujúca a rovnako v nej umierali deti ako na Ukrajine alebo v Lugansku či Donecku.
Svet v ktorom žijeme stojí na prahu ďalšej svetovej vojny? Na položenú otázku nejestvuje jednoznačná odpoveď. Iba želanie niektorých rusofóbnych politikov. Spomínate si na istého slovenského poslanca Osuského a jeho príhovor v parlamente? Vraj naším konečným radostným cieľom by malo byť ploché Červené námestie, lebo na ňom nebude nič stáť a bude tam len ticho cvrlikať stroncium 90. Odvtedy sa už zabudlo na toho malého človeka s jedovatou penou na ústach. Dnes sme o kus ďalej. Dnes kŕmi na námestiach progresívne publikum svojimi sentenciami náš militantný jastrab Jaroslav Naď. Ale vonkajšieho sveta sa to netýka. Nezaujíma ho o čom pištia slovenské myši keď vylezú z dier.
Ľudovít Števko, publicista