Či sa to niekomu páči alebo nie, blíži sa záver kalendára s označením 2025,  keď sa bude bilancovať a pri stretnutí roka s rokom aj vytyčovať predsavzatia, ako ináč, lepšie a radostnejšie, lebo takto to chodí a bude chodiť, kým ľudstvo bude ľudstvom.

Aj my, stovky členov Slovenskej asociácie novinárov /SAN/, spravidla v posledných týždňoch roka sa stretávame, tešíme sa na zvítanie so vzácnymi  kolegami na podobnej vlnovej dĺžke. Aj skutočnými bardami a aj s cenným prílevom mladých.  A tentoraz to bude presne po štvrťstoročí od založenia SAN. Lebo to bolo v roku 2000, keď  sedem statočných založilo prípravný výbor,  aby svetlo sveta uzrela dobrovoľná nestranná organizácia slovenských novinárov a publicistov.

Na koncipovanie  oslavných rečí na jubilejnom výročnom snemovaní  ostáva ešte dosť času. Nazvime to poéziou, lenže bez predchádzajúcej prózy to nepôjde. Načrime už teraz do reálií, ktoré máme na očiach. Najprv ten hotel ako miesto našich snemovaní. Ak nám výjde na prenájom, kávu si zaplatíme z vlastného vrecka. Alebo opačne ? Ale vážne – v hlavnom meste ešte stále stojí budova Domu novinárov, ibaže už patrí akémusi Kanaďanovi, presnejšie, o zapatrošení  vedia kolegovia syndikátnici. Poďme k vláde alebo vládam. Ani jedna v histórii  samostatnej SR si ešte nestihla všimnúť, že v SAN  existuje masa žurnalistov, ktorá sa nikdy nespreneverila  svojmiu poslaniu. Ani vlastne nemohla, lebo nemala dosť príležitostí sa prezentovať v prospech  vedomia občanov, lebo  od možnosti primerane publikovať v médiách má rovnako ďaleko ako do vlasti toho spomínaného cteného majiteľa Domu novinárov. Keby neboli sociálne siete a prevádzkovaná webstránka novinárskej organizácie, nebolo by o nás počuť. Lenže, to je žalostne málo a keď vidíme krokodílie slzy, ako vraj málo je novinárov pre prepotrebné zmeny vo verejnoprávnych médiách, chce sa plakať.

Poďme radšej aspoň tézovite ku konštruktívnym úvahám a pohľadom s malým obzretím sa do minulosti. Dnes sa novinár čoraz častejšie stáva aj úbohým nástrojom ekonomickej či politickej moci. Súčasné slovenské médiá sú rozdelené – nie podľa hodnoty pravdy, ale podľa záujmov vlastníkov, strán. Redaktori, aj tí poctiví a mladí, sú nútení prispôsobovať sa politickému tónu vydavateľa, inak riskujú pracovné miesto.

Trochu sa už naznačilo  postavenie a miesto starších skúsených žurnalistov.  U nás v SAN  je ich hojný počet. Aj v neľahkých „predrevolučných“ časoch,  títo vetrom ošľahaní a teraz už „veľkí chlapci“, osvedčení profesionáli,  vytvárali základ dôveryhodnosti žurnalistiky. Dnes sú však odsunutí bokom – bez priestorov, bez finančnej podpory, bez záujmu štátu. V popredí sú „malí chlapci“, /aj dievčatá/, nielen vekom, vzdelaním a charaktermi, ktorí všade boli, všetko poznajú a sú schopní všetkého. Netreba trikrát hádať, od koho a čoho sú závislí. A nevedia, že  rastú pomaly. Tragédiou je, ako sa už spomenulo, že ani jedna vláda doteraz  nepochopila a nič neurobila, aby sa nenaplnila reálna obava, že bez nezávislých a kultúrne vyspelých novinárov niet demokracie. Kedysi sa novinár stal novinárom preto, že veril v silu pravdy. Dnes sa čoraz častejšie stáva nástrojom ekonomickej či politickej moci. Redaktori, aj tí poctiví a mladí, sú nútení prispôsobovať sa politickému tónu vydavateľa. Ani „králi“ sa tomu nevyhnú. Ešte sa len ukáže hĺbka tragédie, že ani jedna vláda od vzniku nepochopila, že bez nezávislých a kultúrne vyspelých novinárov niet demokracie. SAN si pritom sám hradí priestory a schôdze a je  paradox, keď si uvedomíme, že rôzne „médiá jedného človeka“ dostávajú milióny na reklamy či na pochybné projekty. Každá vláda sa bojí dotknúť médií, aby nebola označená za nedemokratickú.
A tristný výsledok? Verejnoprávne médiá, ktoré by mali byť oporou  pravdivosti,  často sekundujú  nástrojom opozície alebo mocenských hier. Reformy sa odkladajú, riaditelia sa menia, dôvera verejnosti klesá. Pritom vo svete je úplne bežné, že vláda má zákonom určené kompetencie dohliadať na verejnoprávne médiá, ale nie na obsah spravodajstva.
Zopár príkladov : Vo Veľkej Britániikontrolnú činnosť reguluje Royal Charter, redakčná nezávislosť je prísne chránená.ARD a ZDF (Nemecko) – kontrolu vykonávajú rady zložené z verejných zástupcov, nie politici.RTÉ (Írsko) či RAI (Taliansko) – financovanie zabezpečuje štát, ale redakčná kontrola je pluralitná.A Slovensko ?  Chaos namiesto systému, lebo  sa zmiešali všetky modely – štát sa bojí, vydavatelia vládnu, verejnosť neverí. A nečudo, že novinári s dlhoročnou praxou, ktorí prežili totalitu, sú dnes svedkami novej a účinnejšej formy cenzúry – ekonomickej a personálnej.
Zatiaľ čo jedni majú bilbordy, granty a PR agentúry, iní, na pohľad slobodnejší,   teda regionálni  novinári a regionálne médiá – zápasia o prežitie.

Čo  treba urobiť? Zákonom definovať skutočne nezávislé financovanie verejnoprávnych médií, podľa medzinárodných vzorov dať legislatívny rámec pôsobenia súkromných médií, bez meškania podporiť  priestor, techniku, vzdelávanie a dôstojné prežívanie takých organizácií, ako je SAN.  Pouvažovať o zriadení komory na spôsob advokátov, zubných lekárov, a pod. Zaviesť fond pre nezávislú investigatívu a regionálne médiá.Posilniť mediálnu výchovu a kultúru dialógu. A vytvoriť most medzi generáciami – mladí by mali čerpať z múdrosti starších, nie sa trápne vysmievať. Aby sme sa dopracovali k výsledku, že byť veľkým novinárom dnes neznamená mať veľké médium, ale mať chrbtovú kosť. Byť malým neznamená mať málo čitateľov, ale vzdať sa pravdy kvôli pohodliu,  úcty k pravde a etike, morálke.  Ak novinár stratí schopnosť oponovať moci, ale aj opozícii,  nech by bol akokoľvek populárny, prestáva byť novinárom a stáva sa marketingovým pracovníkom, dokonca niekedy aj bábkohercom.  A to je cesta do mediálneho pekla.

Príliš veľa pesimizmu ? Na blížiacom sa slávnostnom snemovaní SAN určite predostrieme aj optimizmus. Na vyváženie…

MILAN ŠPANÍR, publicista