O aktualizačnom momente pre nasledovné riadky nebolo treba dlho premýšľať. Otázkou je, či americký plán na ukončenie vojny na Ukrajine je svetielkom nádeje alebo svetlom. Uvidí sa to zrejme už v najbližších hodinách a dňoch,  kedy by malo dôjsť k podpisu dohody.

Znie to príliš optimisticky ? Uvidíme. Zatiaľ vieme, že štáty Európskej únie sú proti, s výnimkou maďarského  premiéra Orbána a nášho predsedu vlády Fica. Možno sa k nim priblíži aj niekto ďalší. A Zelenský ? Zjednodušene, buď mrznúť alebo sa podriadiť, oznámil Ukrajincom.  Nie je to veru veselá dilema na margo toho, čo tomu predchádzalo. Najmä tie státisíce mŕtvych a zdemolovaný štát… Spomínaný plán je príliš čerstvou záležitosťou. Ponechajme preto možnosť lepšie to prežuť tým komentátorom, ktorí na dennej báze sa prihovárajú svojím čitateľom,  divákom a poslucháčom. Na tejto webstránke Slovenskej asociácie /SAN/ vždy až s odstupom času zaujímame stanovisko. Jedno však vieme už dnes, že niečo sa neoprávnene ocitá v kúte pozornosti. Mám na zreteli šport. A opäť zjednodušene, je rozdiel, či sa bude bojovať, čestne súťažiť na ihriskách alebo bojovať so smrtonosnými zbraňami. To prvé má zelenú v mierových podmienkach, to druhé ešte stále platí a dokonca aj za našimi hranicami. Aj tu platí, že všetko so všetkým súvisí.

Ostaňme doma. Pre športových odborníkov, expertov medzinárodného práva, politológov a pod. je téma v ďalších  riadkoch jasná a nespochybniteľná. Bežný občan sa v tom nemusí vyznať. Krátko po vyhlásení výsledkov žrebovania o baráži pre futbalové majstrovstvá sveta prebleskli na verejnosti úvahy, čo pre Slovensko znamená semifinálový marcový súper. Aj po športovej stránke, či na nich máme… Kosovo však neuznávame ako štát, nie je to len postoj Ficovej vlády. A čo to tradičné hranie hymny pred začiatkom stretnutia ? Uvedené neznamená, že autor sa pokúša niečo spochybňovať alebo, nedajbože vyvolávať vášne, to radšej diskusiu. Za zmienku to naozaj stojí.

Ak si položíme základnú otázku, či Slovensko môže odohrať medzištátny zápas s Kosovom, ak ho diplomaticky neuznáva, jednoznačná odpoveď znie, že áno. Rovnako jednoznačne vyznieva aj odpoveď, či sa môže hrať štátna hymna neuznaného štátu. Vysvetlenie je v tom, že v medzinárodnom športe je štátna suverenita oddelená od športovej. FIFA a UEFA uznávajú viac subjektov než OSN či jednotlivé štáty. To znamená, že štát môže neuznávať  Kosovo na politickej úrovni, ale športové organizácie  môžu Kosovo plnohodnotne uznávať ako člena. Slovensko teda bude  hrať s Kosovom bez rozporu s vlastnou zahraničnou politikou.

Uveďme precedens a je ich viac. Napr. ani Španielsko Kosovo politicky neuznáva, ale ich vzájomné zápasy sa normálne hrali. Španielska RTVE pôvodne nechcela označovať Kosovo ako štát („selección de Kosovo“), ale UEFA ich upozornila, že sú povinní rešpektovať športový štatút člena. Hymna Kosova sa hrala v plnej verzii. Vlajka bola použitá podľa športových pravidiel UEFA. Španielska vláda argumentovala, že „nejde o diplomatické uznanie, ale športovú povinnosť“. Spomenúť možno Grécko v kontexte s rozdeleným Cyprom alebo Čínu a Taiwan. Tu je situácia mierne odlišná. Peking neuznáva Taiwan, ale v športe bývalá Formóza  vystupuje pod neutralizovaným názvom „Chinese Taipei“, hymna je športová, nie štátna a vlajka je športová verzia, čo ilustruje flexibilitu, akú umožňuje športový protokol.

Pravidlá sú jasné. Reprezentácia, ktorá je členom svetových športových organizácií, má symbolické práva a domáci štát nemôže odmietnuť  odohrať hymnu a nepoužiť vlajku, inak by porušil regule. A nasledovali by sankcie. Preto SR aj pri každej inej politicky citlivej športovej udalosti dodržala protokol. Možno to zhrnúť, že účasť na podujatiach organizovaných medzinárodnými športovými inštitúciami neznamená diplomatické uznanie štátu. Presne tak postupovalo aj Španielsko, Grécko, Rumunsko, Cyprus, Azerbajdžan, čiastočne aj Srbsko, teda krajiny, ktoré Kosovo diplomaticky neuznávajú. Podobný model sa uplatňuje aj v súťažiach s účasťou Taiwanu, Palestíny či Gibraltáru. Vzniká však paradox, ktorý si veľa ľudí intuitívne uvedomuje, ale nie každý to dokáže vysvetliť.

V čom je paradox ? V prípade Kosova Slovensko ho diplomaticky neuznáva, ale FIFA a UEFA ho naopak uznávajú ako člena, hymna aj vlajka sa musia hrať. Zatiaľ, ďalej už niet o čom. Lenže, čo Rusko ? Slovensko aj EÚ ho plne diplomaticky uznávajú, lebo Rusko je riadny štát z hľadiska medzinárodného práva. No FIFA, UEFA, Medzinárodný olympijský výbor a ďalší ho vylúčili z medzinárodných súťaží s odôvodnením, že to je dôsledok agresie proti Ukrajine. Vlajka a hymna sú zakázané, ruské tímy sa nesmú zúčastniť žiadnych turnajov. Paradox je v tom, že politika a šport idú opačným smerom. Ale  uveďme ovečkinovcov v NHL, tenistov a tenistky – že by v tom boli peniaze ? A nadovšetko ?

Ibaže, nič netrvá večne, nielen láska k jednej slečne. Namieste je otázka, čo v prípade, že sa presadí v úvode spomínaný americký 28-bodový plán, podpíše sa dohoda, bomby na Ukrajinu, ale aj oblasti v Rusku prestanú padať, drony ostanú v hangároch. Slovom, vypukne mier. Keď sa tak stane, určite nastane nová situácia aj v športových kontaktoch. Rusko sa bude dožadovať zrušenia disciplinárnych opatrení. Pripomeňme tvrdú izoláciu dakedajšej Juhoafrickej republiky a jej apartheid. Kto si na to dnes spomenie ?

Jedno je isté, šport by mal zbližovať ľudí a národy. Najlepšie by bolo, keby FIFA/UEFA a podobné organizácie už nikdy sa nemuseli miešať do politiky. A úplne najlepšie, to treba zopakovať, keby sa bojovalo a súťažilo na ihriskách a nie mimo nich smrtonosnými zbraňami.

MILAN ŠPANÍR, publicista