Či je človek novinárom alebo „obyčajným“ občanom, ani posledné dni roku 2025 nie sú výnimkou, aby sa nehromadili nepríjemné sny. Ak mal politológ a ctený vzor novinárskemu húfu Eduard Chmelár deň pred Silvestrom v televízii na zreteli nabádanie Ficovej vláde, aby /do pekla/ vládla, sa dovliekla /kamsi/, mohol použiť aj málo známy výraz dobatkať /sa/. Podľa synonymického slovníka aj dorajtovať, dofičať, dofuňať, či dorachotiť alebo aj prihartusiť. A pod. Spisovná slovenčina veru ponúka dostatok vtipných možností. A to ešte vynechávame nárečové prvky.
Lenže, Silvester a veselie bude až zajtra. Úplne na konci svojho výkladu uznávaný Edo celkom vážne zaželal nám všetkým všetko dobré do roku 2026. A vážne bolo aj to, čo povedal predtým. Neradno ísť do polemiky s pánom docentom, hoci on po nej volá a rovnako aj po konflikte v debatách, lebo to je takpovediac matkou pokroku. Neradno preto, lebo podľa jeho sebavedomého vystupovania má /asi/ vo všetkom pravdu. Od istého času aj príležitosť. Keď bol vo funkcii poradcu premiéra, nedalo sa. Lebo bol poradcom ? Teraz vyskakuje aj z chladničky, ako sa hovorí. Hlavné je to, že predsedu vlády a jeho politiku nemilosrdne kritizuje, najmä dovnútra, na milosť berie zahraničnú oblasť, aj keď podmienečne. Štyri svetové strany áno, ale treba výsledky. Stretávať by sa mal protokolárne prezident, šéf výkonnej moci konať tak, aby sme z toho niečo mali.
Nepočuť trávu rásť… Opäť desiatky odkazov na synonymá. Od občuť, očuť až po čuť alebo uslyšať. Pozorný čitateľ a najmä ten, kto dopozeral do konca Chmelárovo expozé už vie, že mal na mysli stratu schopností Roberta Fica zaslúchnuť niečo, čo teraz už tvrdý kritik vládnutia vraj vedel dávno. Strata kontaktu s realitou, lebo nevedia, čím ľudia žijú. Sú tu podľa neho dva protipóly, bubliny. Jedna deštruktívna, zjavne neschopná prevziať zodpovednosť za chod štátu. Citát – je táto opozičná partička schopná viesť štát, keď robia protizákonné a protiústavné kroky ? Aj PS musí hamovať, lebo je tu príklad Slovenskej pospolitosti. A tá druhá, vládnuca, rieši väčšinou vlastné problémy. A realita sa vzdialila. A ľudia sú nespokojní. Tak dopekla, ako majú vládnuť, chce to Chmelár alebo nie ? Aj Fico, bez ktorého by sa koalícia dávno rozpadla, musí vedieť, že vojna proti všetkým /v koalícii/, sa nedá vyhrať. Potrebovali by sme ako východisko vládu naprieč tým spomínaným bublinám ? Lenže existujúca studená občianska vojna, keď v debatách nejde o víťazstvo argumentov, ale o to, ako poraziť, udupať protivníka, nedáva reálne predpoklady. …a čo nejaké pozitíva ? Prileteli aj ďalšie tri americké stíhačky, už ich máme desať. Ešte jedna a bolo nás jedenásť, ako sa to spievalo v Lasicovom debutovom albume z roku 1981 ? Bodaj by boli len ako tie airbagy v autách, ktoré chránia cestujúcich, ale drvivá väčšina sa nikdy neaktivuje. Drahé hračky spoza oceánu treba vidieť v širšom význame, ale tiež by bolo najlepšie, keby nikdy nemuseli bojovať.
A tak už len želať si všetko dobré v závere a na začiatku rokov. Hoci, po prežutí celého posolstva renomovaného autora, nebudú nasledovať príjemné sny. A do toho vždy niečo príde. Zrazenie /iba/ srny podnapitým poslancom z Majerského stádočka, podľa nášho mainstreamu /údajný/ útok ukrajinských dronov na sídlo ruského prezidenta, veď mohli priletieť aj z Marsu, úprimné slová ešte prezidenta Zelenského, ktorému treba všetko veriť – a konečne sneh na uliciach.
Aj z maličkostí sa treba tešiť…
MILAN ŠPANÍR, publicista