Keď v susednom Maďarsku hlavný opozičný záujemca o pozíciu premiéra v nadchádzajúcich parlamentných voľbách, s priezviskom Magyar, sa nerozpakuje oživovať prízrak minulosti ako následok povojnového usporiadania Európy, treba si položiť otázku, čo my s tým ? Poznáme to však aj u nás.
Ak niekto s obmedzenou súťaživosťou a absenciou argumentov a riešení, chce vyhrať voľby a urvať moc, za každú cenu, siaha aj k podpásovým úderom. Verejné vyhlásenie toho Magyara vo vzťahu k Benešovýmj dekrétom, keď vďačne zdvihol zo zeme kyjak po nešťastnom a nezodpovednom kroku progresívcov na Slovensku, je jedna vec. Tou druhou je pomenovanie suverénnej Slovenskej republiky ako Felvidék dokonca v oficiálnom liste adresovanom do Bratislavy. A aby toho nebolo dosť, odznela aj vyhrážka o tom, ako veľvyslanec SR v Budapešti /po víťazných voľbách/, prípadne poputuje domov. Dnes v nedeľu 11. 1. si toto nemohol nevšimnúť ani prezident Pellegrini, lebo je rozdiel byť hlavou štátu na Slovensku alebo na Felvidéku. Ešte nevedno, či podľa kritérií z roku 1918 alebo neskôr, ako sa na to poukáže ďalej.
Z ostatných rozhlasových Sobotných dialógov, ktoré budú aj o týždeň, ako to vytrvalo a so skrytým významom pripomína moderátor, sa poslucháči dozvedeli, čo im možno ušlo v záplave iných informácií zo sveta. Maďarský opozičný vodca, ktorý usilovne ašpiruje na výmenu Orbána v parlamentných voľbách, sa asi nepomýlil. Keď sa o tom dozvedia Česi, zrejme ich to tiež vzruší. Aby prišli na pretras Sudety ? To hádam nie. Veď Benešove dekréty sa netýkali len Maďarov, ale aj Nemcov. Zatiaľ len búrka v pohári vody vypukla v nadväznosti na Progresívne Slovensko, ktoré buď z neznalosti alebo skôr zámerne pri hľadaní svojráznych spôsobov ako sa prekopať k moci, fakticky otvorilo „benešovskú“ tému spred 80 rokov. Zbytočne sa vyhovárať, kto to ako myslel. A Felvidék ? Čo majú na zreteli tí, ktorí si berú do úst toto slovo ? V širšom ponímaní, po zániku Uhorska po roku 1918, ide o časti pripojené k Československu, teda pred druhou svetovou vojnou Slovensko a Podkarpatská Rus, po vojne už iba Slovensko. V užšom zmysle sa to týka južných oblastí obývaných prevažne Maďarmi.
Či pán Péter Magyar / nar. 1981/ mal na mysli „iba“ južné oblasti alebo, nedajbože, celé Slovensko z pohľadu roku 1918, keď išlo o Bratislavskú župu, Nitriansku, Hontiansku, Tekov, Novohradskú župu, Gemer, Abovsko-Turniansku župu, Zemplínsku župu a Užskú župu, to sa treba jeho pýtať. A možno je cieľom Šimečkovcov, ktorí zapadli do blata až po uši, aby sa to pýtal náš rezort zahraničných vecí. To by bol skvelý príspevok do maďarskej predvolebnej kampane v neprospech súčasného vládnuceho zoskupenia…Ak teda pri nečakanom rozdúchavaní vášní pre niektoré pozemkové krivdy sa vynára otázka, či nejde o bláznovstvo, len aby to nebola širšia súčasť zlovestného zámeru. Áno, krivdy sa dejú. Aj pri konfiškácii pozemkov. Oveľa viac občanov sa veľmi hnevá napr. na súdy a niekedy aj 20 rokov trvajúce spory, dalo by sa písať o dlhočiznom zozname aj v iných sférach vnútroštátneho života, ale nikto nejde s bubnom alebo guľometom na zajace. A slovné ekvilibristiky v tomto predvádzaní sa pred kamerami a mikrofónmi síce zatiaľ vplývajú na časť obyvateľstva, ale neradno podceňovať múdrosť národa. Ten vidí, že svet sa mení pred očami. Pravidlá medzinárodného práva ustupujú právu silnejšieho. V našich zemepisných šírkach si nevieme predstaviť, že vďaka politickým hazardérom by malo dôjsť k prechodu od pokojného nažívania k niečomu, ako je vojna. Komu by toto vyhovovalo ?
Nebolo by treba radšej sa spamätať ? Kým nebude neskoro ?
MILAN ŠPANÍR, publicista