Bolo by dobre pripomenúť si štatistiku fyzicky napadnutých novinárov v kontexte s výkonom povolania v posledných desaťročiach. Pridať k tomu aj iné „jemnejšie“ formy eliminovania, napr. podávanie nezmyselných žalôb. Nebolo by to radostné čítanie. V poslednom predveľkonočnom týždni k tomu pribudla aj smutná udalosť na Okresnom súde Nové Zámky.
Medzi novinármi na Slovensku sa od včera oveľa viac ako inokedy hovorí o tom, či tzv. kaser, t. j. slzný sprej vo forme rozprašovača s dráždivou účinnou látkou, ktorá pôsobí okamžite, je zbraňou alebo iba nevinnou hračkou. Je fakt, že pri postriekaní zo vzdialenosti menšej ako jeden meter, ak to smeruje do očí, skutočne vzniká nebezpečenstvo poškodenia zdravia. Kdesi sa píše, že sprej možno použiť len v medziach platného právneho poriadku. Čo sa teda vlastne stalo na súde na juhu Slovenska ? Kovbojka, ktorá úzko súvisí s predchádzajúcimi myšlienkami. Neradno menovať ani útočníka so slzným plynom, ani poškodeného. Vec sa vyšetruje a ide aj o prezumpciu neviny. Faktom je, že sprej do očí inkasoval pri odchode zo súdnej budovy televízny novinár, ktorý pri výkone svojho povolania sa čosi pýtal obžalovaného. A od opýtaného prišla spomínaná „odpoveď“ naozaj priamo do očí. Prípad má jeden velikánsky háčik. Páchateľ /to označenie je asi náležité/, vošiel do súdnej budovy bez kontroly. Ku cti justičnej stráže slúži, že sa vchádzajúceho pýtali, či má nejakú zbraň. Odpoveď bola negatívna. Už si možno uvedomili chybu, že neskontrolovali predvolanie. Boli by zistili, že občan s advokátskym preukazom sa nemal dostaviť na pojednávanie ako advokát, ale ako obžalovaný ! A to by sa musel podrobiť kontrole ! Tak sa stalo, že v súdnej sieni sedel obžalovaný – so zbraňou ? Prítomný novinár určite nič podobné nemal, lebo nemá právo vstupu bez kontroly.
Odsúdeniahodná udalosť vyvoláva otázky, či u nás nemáme príliš benevolentný režim pri posudzovaní fyzických a iných napadnutiach príslušníkov novinárskej obce. V zahraničí je to oveľa prísnejšie. Aby nedochádzalo k účelovému eliminovaniu žurnalistov. Vražda jedného z nich je extrém, ako sa ukazuje, ale dá sa na to ísť aj trochu elegantnejšie. Autor týchto riadkov nie je zástancom čiernobielych záverov. Súcití s reportérom a nechce si predstaviť seba na jeho mieste aj preto, že je po operácií očí so sivým zákalom a astigmatizmom. Hrozila by slepota ? Radšej na to nepomyslieť. Ak teda nie čiernobielo, treba sa zastať aj toho útočníka ? Ďakovať nemusí. Striekať „slzákom“ do očí nemal. Opýtajú sa ho na to aj v advokátskej komore, kde už evidujú podnet. Napriek tomu možno mladý človek, inak supermilionár sa len pomýlil a pozabudol, že je obžalovaný. Je to vraj inteligentný právnik, Mgr. Pripustiť, že by úmyselne zneužil advokátsky preukaz, aby sa s tým čudom dostal až do súdnej siene, sa nezdá reálne. Možno platí, že advokát vždy advokát ako policajt vždy policajt ? Ktovie…
Niekoľko záverov z toho vyplýva, aj pre novinársku organizáciu. Ak by sa niečo podobné ako v Nových Zámkoch stalo vo Francúzsku, či Nemecku, bol by z toho policajný zásah, mediálny škandál a profesionálna mobilizácia. A vynorili by sa otázky, či nejde o zlyhanie štátu, paralelu s minulosťou a o otázku, čo sa ešte musí stať, aby novinári sa nestali lovnou zverou. Nemožno si však robiť ilúzie o solidarite novinárskej obce… V každom prípade spoločnosť by nemala dovoľovať vybíjať si zlosť páchateľov na profesiách pri akomsi zavinení. Keby to smerovalo proti rušňovodičovi, vlaky by nechodili. Keby proti chirurgovi, ktorý sa tiež „dopúšťa“ bolestných zásahov… Slovom, absurdnosti. Asi s tým treba niečo robiť. A to najdôležitejšie – aj keď ten televízny reportér z STVR sa z postihu vystrábi, dokončí reportáž o miliardovom tunelovaní ? A bude to objektívny novinársky materiál ? Aspoň v očiach tunelárov ? Nebudú námietky, že bol predpojatý a neobjektívny práve pre ten chlorbenzalmalondinitriol alebo ako sa ten fras volá ?
A nešlo práve o to ?

MILAN ŠPANÍR, publicista