Keby sa známkovali  víkendové politické debaty v rozhlase a televíziách, asi by padali aj päťky.  Kdesi sa dalo dočítať, po poslednom „výkone“, že istú trápnu a predpojatú Karolínu z Markízy asi len tak ľahko už nik neprekoná. Keby sa to snažila aspoň utajiť.

Keby bola jediná, ani verejnoprávne médiá totiž nežnú spokojnosť. Jedni diváci to vidia tak, iní inak, ale jedno je isté, niekde je chyba a  hapruje to. Sú aj extrémy. Vraj, prečo moderátor nebol na toho Fica prísnejší. Mnohým pri akejkoľvek /opačnej/ kritike zasvieti červené svetielko, že nie je ani najmenší dôvod, aby štátne médiá boli nútené slúžiť vláde, t. j. politikom, ktorí vyhrali voľby, nech už je to ktokoľvek, lebo to je jednoznačný znak totalitného režimu“.

A možno tu kdesi je pes zakopaný.  Tu kdesi je fatálne nepochopenie.  Bez podrobnej analýzy úlohy médií v spoločnosti, lebo o tom sú skriptá, trochu s pritiahnutím za vlasy sa dá povedať, že novinári by mali byť podobní sudcom. Aj tí majú pred sebou protistrany, ktoré si často nič nedarujú, ale tí v talároch musia to uregulovať a rozhodnúť. Vyhrá len jeden. Ten druhý to ťažko prežíva, ale ak zistí, že ten sudca nebol zaujatý a riadil sa zákonmi, napokon to prijme.

Novinári tiež majú proti sebe protistrany, čiže priam tragickú rozpoltenosť spoločnosti. Asi to bude približne  50 na 50. Niekto ani netuší, akú moc má tzv. siedma veľmoc, čo bolo zverené do rúk povedzme akejsi pani Lacovej v Markíze a Gudiakovi, či Baránkovi a ďalším v súkromných a verejnoprávnych médiách. Veľmi zlé je to, ak  ide o jednoznačnú zaujatosť, náklonnosť jednému politickému smerovaniu /nie Smer-u…/, používanie propagandistických trikov, ktoré by nenastolil ani povestný ideológ Vasil v dávnominulých časoch, keď sa tomu hovorilo masová propaganda a agitácia.

A vráťme sa do dnešných čias. V blízkej budúcnosti sa aj v Slovenskej asociácii novinárov /SAN/ musíme zamýšľať,  ako z toho. Ak vylúčime, podmienečne, vtieravý dojem, že za tým môže byť aj úplatnosť žurnalistov, či hrubý nátlak majiteľov médií, /to zrejme vylučovať netreba/, milostivo sa prikloňme k záveru, že chýba profesionalizmus vyplývajúci z /ne/ vzdelanosti, ale aj nečistého svedomia. Zjavný nedostatok nie je iba bežný problém, ale u nás je oveľa citeľnejší a nebezpečnejší. A prečo ? Najjednoduchšia, ale nie vyčerpávajúca odpoveď je, že potrebné kontrolné mechanizmy a mediálna kultúra veru ešte ani zďaleka nedorástli na úroveň britskej BBC alebo nemeckých, či amerických verejnoprávnych médií. Veľký rozdiel je v štandardoch a tradíciách. V štátoch s dlhšou demokratickou kultúrou existujú pevnejšie a premyslenejšie profesijné kódexy, nezávislé etické rady a väčší tlak zo strany verejnosti na zachovanie kvality a vyváženosti. A u nás, nechýba jeden, druhý, či aj tretí postulát ? A vôbec, vie verejnosť čosi o existencii a fungovaní  novinárskych organizácií ? Vie vláda o tom, že napr. Slovenská asociácia novinárov /SAN/ disponuje stovkami členov, ktorí sa môžu stretnúť iba vtedy, keď sa, obrazne povedané, pozbierajú na kávu ? Kávu by oželeli, ale nemajú žiaden priestor, lebo Dom novinárov zašantročila kdesi do Kanady druhá novinárska organizácia, ktorú radšej ani nemenujem ? A vôbec, nestálo by za úvahu legislatívne posilniť stavovskosť novinárskej organizácie, podobne ako sú komory  advokátov, lekárov a mnohých ďalších.  Keď tá  jedna spomínaná sa počas vyše dvoch desiatok rokov ani raz nespreneverila svojmu poslaniu. Tá druhá, ktorú som radšej nemenoval…Aspoň by sa dalo preniknúť do zákutí médií, kde sa to varí a pečie. Minimálne by sa vedelo, kto za koho naozaj  kope a niekedy aj prečo kope. Do nás všetkých.

Slovom, ono sa to napokon zvezie na dve tri mená v médiách, ale problém to je široký a zanedbaný. Možno by sa dalo začať jednoduchým testom, či tí, ktorých púšťajú  „do obrazu a éteru“, majú v sebe zakódované alebo vrodené také vlastnosti, ako je ľudskosť, dobrota,  žičlivosť, spravodlivosť. Naivné ? Vôbec nie, hoci toto sa netýka len novinárov, ale aj lekárov  a desiatok ďalších profesií. Dokonca politici, aj opoziční, sú v tom tak trochu nevinne. Môžu si hovoriť, čo sa im zachce a keď cítia, že niet brźd, sú nebezpeční  ako opití šoféri.  Ale čo už, zvolili sme si ich.  Pri neschopných alebo nebodaj všetkého schopných moderátoroch sa im žije. A budú voľby a ak národ rozhodne, že na čele vlády bude Šimečka, Grohling alebo ako Fénix z popola dokonca Sulík st. s Cigánikovou ? Nech. Každý aj opakovane /!/  ukáže, čo je v ňom.  Ak zlyhá, aspoň sa bude môcť vyhovárať na médiá, že ho k tomu dotlačili.

Pravda, keď ľudia so zdravým rozumom dovtedy úplne neprekuknú mediálnych manipulátorov !

MILAN ŠPANÍR, publicista