Niet hodiny, dňa, týždňa, aby okolo nás neprehrmeli udalosti, ku ktorým treba zaujať postoj. Očakáva sa to aj od nás žurnalistov.  Ak Slovenská asociácia novinárov /SAN/ na nadchádzajúcom sneme 3. decembra si pripomenie svoje štvrťstoročie, popri oslavných rečiach bude priestor aj na iné a na prvom mieste aj poohliadnutie na upršané oslavy 17. novembra. Bude o čom hovoriť.

Len veľká škoda, že naše slávne médiá si všímajú aj všelijaké polúcie /prepáčte za toto slovo/, ale akosi sa im nepodarilo zablúdiť k významnej novinárskej organizácii. Asi preto, že by riskovali nastavenie zrkadla od novinárskych bardov ? Na tomto skromnom priestore dominujú spravidla vážne témy. A čo tak trochu skĺznuť k irónii a nadsádzke ? Začnime apelom. Ľudia, majme zdravý rozum. Najlepšie v hrsti. Prečo hneď všetko bez milosti kritizovať a tak po údernícky zakopávať pod čiernu zem ? Naši malátni a unavení futbalisti v Nemecku grandiózne fasovali – no a čo ? Nás je sotva päť miliónov, ich mnohonásobne viac. Majú z čoho vyberať, keď treba, zapoja aj pol Afriky. Aj v Eurojackpote pravidelne berú najviac, lebo platí teória pravdepodobnosti. Prečo hneď chceme byť najlepší, bezchybní svetoví frajeri ? Ruku na srdce, keby sme nemali toho vzácneho Francesca z Apenínskeho poloostrova, ani by nás nemal kto trénovať. Kedysi jeho štát bol centrom Rímskej ríše, ktorá dala svetu celú plejádu hrdinov. Aj on sa mohol stať taliansky eroe – hrdina,  keby zavelil, aby v druhom polčase naši vyrovnali a nabili … Ešteže ho Kováčik, Hamšík a spol. vyvažujú zlatom, aspoň v tomto sa približujeme svetu. Niekto hovorí, že v hlúposti.

A oslavy 17. novembra ? Progresívci spolu s Grohlingom, Majerským a ďalšími chceli /nesmelo/ organizovať generálny štrajk a rýchlo zistili, že to asi nepôjde, že to je konina,  a že aj inak sa dá otriasť Slovenskom. A podarilo sa. Ešte pred pár dňami celom neznámy študent z Popradu, už mieriaci do Inkognita/ /po vzore rodáka Kisku/ prezývaný Muro, sa stal esom v rukáve tak veľmi, že po zložení skúšky z ľudovej kriedovej tvorby /pod prísnym pohľadom  jednej poslankyne, /, ho vystrčili až na tribúnu. A hodili do vody, či vie plávať. Dav šalel, ako keď videl v telke Matoviča a jeho holičský kurz pre Macrona.  O tom, že vie kričať, až to bolí, netušili. Prehrali sme to doma ročnej vnučke, nevedela zaspať. Bála sa. Politici čosi počuli o talente študentskej vychádzajúcej hviezdy, s gitarou. No čo, trochu sklamal, ale opäť sme bez zdravého rozumu. Kto si myslí, že Habera, len čo odhodil plienky, hneď bol génius ? Len tvrdou prácou sa dopracoval k Peštovej. Ešte nám ten Muro ukáže, ak politici, ktorí ho posotili na obdiv, budú stáť za ním. História potvrdzuje, že podobní jedinci sa stali dokonca vodcami národov. Muro presvedčil, že nemusí byť všetko vyumelkované. Ani oduševnelý spev na očiach celého Slovenska. Práve takých Murov a Murkýň máme dosť a prečo im nedať príležitosť ? Aby sa vyvíjali a zdokonaľovali ? Zmeňme vládu, dajme im dotácie a bude nám veselo. Aj triasť sa budeme.

Len jeden háčik to má. Väčšina spoločnosti nestratila zdravý rozum a tuší, že vygenerovanie ďalších cintulov by už bola tragédia. Na začiatok niekedy môže stačiť aj nenávistný slovník. Od manipulátorov, či zmanipulovaných. Na chodníku, tribúne, pred kamerami. Treba nám to ?

MILAN ŠPANÍR, publicista