AKO SA VYHNÚŤ ĎALŠEJ HANBE A BIZARNOSTIAM

Kdesi je veľká chyba. Spoločnosť akoby mala nádor, len ešte nevie, či benígny alebo nebodaj malígny.  Markantne na to poukázali aj zbabrané oslavy 17. novembra. Vôbec nie preto, že bol dážď. To sa dalo vydržať.

 Lenže, čo sa to vlastne pripomínalo a slávilo ? Spomienka na udalosti v roku 1939,  nacistické represálie proti študentom  a následne zatvorenie českých vysokých škôl ? Medzinárodný deň študentstva ? O tom nebola zmienka. Alebo predsa ? Vychádzajúca revolučná hviezda zvaná Muro  až príliš nahlas dával najavo, že sa netreba báť a zvládne sa to krikom.  Čoho sa netreba báť ?  Nacistov z minulého storočia ? A čo sa vlastne slávilo ? V Čechách položila veniec hlava štátu. Či si pri tom spomenula, čo robila v novembri 1989, nevedno. A u nás ? Tí, ktorí vystrčili toho nešťastníka z Popradu, by mali zaliezť do myšacej diery. Už len to, že poslankyňa  za stranu, ktorú nechcem menovať, sa v televízii vyjadrila, že ten ohavný kriedový  nápis je „názor“, je na uterák. Inak, akoby náhodou sa osobne vyskytovala  pri tvorbe toho zvláštneho, ale najmä hanebného názoru.   

 Mnohí sa už k tomu vyjadrili. Známa osobnosť Vladimír Palko, ktorého múdre a triezve úvahy rád čítam, tento  prvotný výstrel na spôsob Aurory nazval slovom „prasačina“. On i ja to pokladáme za najslušnejšie slovo v danom kontexte. Pri použití originálneho slovného spojenia na chodníku pred gymnáziom v Poprade si treba merať krvný tlak. V čom je trochu menší, ale aj  veľký problém ? Tú kriedu zmyl  dážď. Politické elity, ktoré niekedy vznikajú po revolúciách rôzneho druhu, sa však môžu vynoriť aj tak, že ich protagonistom sa stane práve autor.  A jemu podobní. Neznámy študent a vzápätí morálny etalón a tribún takej udalosti, akou je spomienka na študentov v Prahe v roku 1939 ? Alebo to bolo v jeho strapatej hlave o inom ? Keď z plného hrdla kričal o tom bátí sa, túto okolnosť spojenú s nacistami neuviedol. Ktovie, či o tom niečo vie. To, že bol takmer hlavným rečníkom na Námestí SNP v hlavnom meste, je veru viac ako pozoruhodná záležitosť. Rozhodne najviac upútal. Možno ho ktosi z partie okolo progresívcov predurčil, aby vstúpil do politiky. Má na to právo, veď copyright na ten výstrel mu už nik nevezme. Udal tón oslavám. A cestu medzi politické elity má vydláždenú… Bože môj…

Aj spomedzi nás novinárov sa mnohí veľmi vážne zamýšľajú, ako vznikajú politické elity u nás. V tomto kontexte predchádzajúce riadky vyzerajú smiešne, len aby nás ten smiech neprešiel. V západných demokraciách politické elity nie sú náhodne okoloidúci chodci. Vstup do politiky je výsledkom dlhodobého procesu. Musí ísť o postupné budovanie odbornosti, pôsobenie v komunálnej politike, v mimovládnych organizáciách, univerzitách alebo parlamentných kanceláriách, a pod. Elita teda vzniká v prostredí, ktoré je pripravené vychovávať lídrov – nie z večera do rána. Politika je profesiou a nie arénou pre krik, exhibicionizmus alebo rodinkárstvo. A už vôbec nie pre teatrálnosť, ale kompetentnosť a dlhodobá reputácia je vstupenkou nahor. Muro, Muro, hodili ťa do vody a netušili, ako ich zdiskredituješ. Alebo rafinovane kalkulovali, že v porovnaní s tebou aspoň vyniknú ? Uvidíme na preferenciách.

U nás na Slovensku sa elity často nereprodukujú, ale recyklujú ako náhodný výber, rýchlym vzostupom mediálnych fenoménov, pri absencii politickej kultúry a vnútornej disciplíny strán, dominancii emócií nad expertízou. A rezultátom je nie elita, ale iba elitoid, t. j. zmes populizmu, osobných konfliktov a improvizácie. Bola by tu jedna cesta, hoci patentovať si to nedám. O kriedovom hrdinovi  už niečo vieme, stačilo sa dívať a počúvať. A čo vieme o ďalších, ktorí sa naňho zaľúbene a s pochopením pozerali na tribúne ? Áno, ochrana osobných údajov, osobností.  Keď však niekto sa vnorí do politiky, mal by strpieť, ak sa novinári začnú hrabať v jeho minulosti za účelom zistenia, aký bol. Nemám na mysli nič konkrétne, lebo je jedno, kde sa to rodí. Či neskorší vodca  pri poctivom výkone obuvníckeho remesla alebo či ako holič bol milý, ale len preto, že, povedzme, inkasoval prehnané tringelty, iný bol na strednej škole a dobre by bolo vedieť, aký bol k študentom a študentkám a ešte ďalší, či sa postaral o rodičov v starobe alebo ich strčil do útulku alebo naopak, bol a je vzorným rodičom, a pod. Slovom, ľudia to pociťujú prevažne  tak, že nemáme dobrých a slušných ľudí v politike, česť výnimkám. Lebo chýba profesionalizmus systému. A ak sa prejaví kontinuita, hneď to odsudzujeme ako rodinkárstvo. Byť synom alebo dcérou politika nie je hanbou, ale dieťa by malo vyrastať v podmienkach politickej diskusie, občianskej zodpovednosti, vzdelania, verejnej služby, pestovania charakteru.

Nože, kolegovia investigatívni novinári z mainstreamu. Začnite u toho, koho ste začali piplať. Navštívte rodinu, spolužiakov a spolužiačky, možno by pomohla aj správa o povesti z mestského úradu. Toto sú piliere. Ak chýbajú, ďalšej bizarnosti /a hanbe/ sa aj takto ťažko skúšaná spoločnosť nevyhne !

MILAN ŠPANÍR, publicista