Prisámbohu, ako sa to hovorievalo, nasledujúce riadky nevyznejú ako obhajoba premiéra, ale ako obhajoba zásad. Kto pozorne sledoval vyše hodinový záznam zo stretnutia predsedu vlády Roberta Fica so študentami dvoch stredných škôl v Modre, dojem mal zrejme jednoznačný. Prevládala korektnosť a aj keď niektoré otázky išli na telo, premiér sa usiloval zložitú problematiku vysvetľovať takpovediac polopate, ako sa to žiada v prípade sotva dospelých mladých ľudí. Nebyť markizáckeho spravodajstva v podaní smutne známej redaktorky Törökovej, ktorá v úvode šotu nezabudla na to, ako študenti nenávidia Fica a demonštratívne odchádzajú z predchádzajúceho popradského stretnutia. A aby toto priklincovala, dala slovo mladučkej dievčinke, ktorá objasnila, prečo žiačky a žiaci v Modre prišli v čiernom. Nie slávnostne oblečení, ale takmer ako na pohreb, tiež ako symbol protestu a nespokojnosti. Ešteže máme Markízu a príčinlivú redaktorku, občan by sa toto nedozvedel.
Čo vlastne bolo to čierne oblečenie ? Symbol čoho ? Symboly majú váhu, najmä v prostredí školy a dialógu. Ak niekto príde na besedu v pohrebnom odeve, akoby hovoril, že neprišli sme počúvať, prišli sme odsúdiť. To už nie je kritické myslenie, ale rituál verejného pohŕdania. A pohŕdanie nie je diskusia, ani keby si jedna strana, totiž predseda vlády, išiel nohy polámať, aby zrozumiteľne objasnil to, o čom nielen mladí ľudia, ale aj väčšina občanov nemá ani len tušenia. Zložitosti medzinárodných vzťahov…Vedecké ústavy majú či robiť. Veď si to len porovnajme so situáciou v bežných rodinách. Majú deti poňatie, ako sa trápia, často mučia rodičia, aby sa správne rozhodli ? Keď niekedy sú zlé a ešte horšie riešenia, ale musia byť, aby rodina /štát/ prežili ? A čo premiér a ministri ? Keď druhá strana len striehne na to, aby to osladili momentálne vládnucim. Obzvlášť paradoxné je, že modranský dialóg sa vyznačoval korektnosťou a slušnosťou. Zo strany premiéra nepadlo ani slovko o iných politikoch. Počul tam niekto o Šimečkovi, Naďovi, Matovičovi ? O to viac bije do očí kontrast medzi formou a obsahom. Ak študenti tvrdia, že chcú „hovoriť“, prečo volia jazyk symbolického výsmechu? Pohrebný odev ? Prečo nie argumenty, otázky, nesúhlas vyslovený nahlas?
A tu sa dotýkame jadra veci. Nejde len o premiéra Fica. Ide o vzťah mladej generácie k autorite ako takej. A o odraz toho, čo spoločnosť prežíva. Odkiaľ sa berie toľko zloby, nenávisti, závisti, nežičlivosti, negativizmu ? Nemali by najmä mladí ľudia byť iní ? Ukázať príklad, že dá sa to aj s úctou a pochopením ? Príležitosť stretnúť sa s predsedom vlády nie je samozrejmosťou. Rovnako ako inde, kde majú kráľov. Pri kontakte sa anglickou kráľovnou /kráľom / platia prísne pravidlá a etiketa dá zabrať. Je to aj vecou pochopenia autority. Tá dnes nie je vnímaná ako niečo, s čím a s kým, sa polemizuje, ale občas ako dôvod niekoho zosmiešniť, uraziť, nedajbože dehumanizovať a delegitimizovať, ba dokonca zrušiť. Ak je takto odmietnutá autorita štátu a jeho demokraticky zvoleného vedenia, je len otázkou času, kedy sa rovnako odmietne autorita rodiča, učiteľa, lekára, sudcu. Nezažívame to mierou vrchovatou ? A potom sa čudujeme, že spoločnosť sa rozpadá na krik, pózy a gestá.
Je úplne namieste úvaha, že politik niečo v živote dokázal, zatiaľ čo študenti ešte len vstupujú do dospelosti. A bez politikov, ešte predtým rodičov, učiteľov, rešpekt nie je súhlas – je to uznanie skúsenosti a zodpovednosti. Bez tohto elementárneho rozlíšenia sa z demokracie stáva detské ihrisko. Vážia si vôbec niečo? Možno áno – ale často len seba, svoje emócie a svoju morálnu nadradenosť. A to je nebezpečná kombinácia, najmä keď je povzbudzovaná časťou verejného diskurzu, médiami a sociálnymi sieťami. Čo s tým? Treba pomenovať veci pravým menom, pokojne, bez kriku, oddeliť kritiku politiky, od ponižovania človeka vrátiť do verejného priestoru pojem úcta, nie ako poslušnosť, ale ako kultúrnu brzdu. A obrazne povedané, všelijakí mediálni torokovia / ten zoznam je dlhší/, ktorým ide najmä o senzáciu, krv, sex, ako keby bez toho sa nevedelo normálne žiť, by si zaslúžili výchovnú … alebo aspoň symbolicky na holý zadok.
Možno by sa predchádzajúce úvahy mohli skončiť myšlienkou, že spoločnosť, ktorá učí mladých ľudí protestovať bez úcty, ich v skutočnosti učí žiť bez hraníc. A bez hraníc sa nedá viesť ani dialóg, ani rodina a ani štát /krajina…/
MILAN ŠPANÍR, publicista