Začníme s krajnou vážnosťou. Aj novinári majú právo brániť sa. Pravdaže, právnymi prostriedkami. Zámerom nasledujúcich riadkov je poukázať na možnosti aj na základe konkrétnych skúseností. Už sme zažili smrteľný útok na novinára, možno nie jeden, viaceré fyzické napadnutia, mnohé „jemnejšie“ postihy napr. súdnymi žalobami, trestnými oznámeniami a pod., aby sa eliminovali žurnalisti, boli zastrašení a aby sa im znemožnilo pokračovať v investigatívnej práci.
Zrozumiteľnejšie, aby dali pokoj privatizérom a tunelárom, aby si tí spokojne užívali milióny – a smiali sa do tvárí ľudí, ktorí sa k podobným finančným „benefitom“ nedostanú, ani keby usilovne šetrili hádam do konca storočia. Na tomto priestore webstránky Slovenskej asociácii novinárov /SAN/ sme nedávno uverejnili opis obludného incidentu na okresnom súde, kde obžalovaný podozrivý tunelár skrývajúci sa za advokátsky preukaz vnikol do súdnej siene s kasrom – a pri odchode zo súdnej budovy nastriekal slzný plyn alebo niečo podobné televíznemu redaktorovi do očí. Polícia sa tým zaoberá. Vraj to predbežne vyšetruje ako priestupok. Ten zbohatlík určite kvôli tomu nespáva…SAN uverejnila stanovisko aj k 23-ročným súdnym peripetiám svojho dlhoročného člena, ktorého sťažnosti vyhovel Ústavný súd SR a prikázal vyplatiť finančné zadosťučinenie. Táto okolnosť si žiada malé upresnenie. Novinár bol toľké roky žalovaný, lebo v nezáväznom rozhovore v kaviarni priateľovi – novinárovi poskytol informácie, ktoré poslúžili na uverejnenie článku o tunelovaní miliardového podniku. Oveľa interesnejšie je to, že to, čo sa roky – rokúce nepodarilo viacerým sudcom na okresnej i krajskej úrovni, na najvyššom súde, rozsekla rázne a šmahom ruky, iba pár týždňov po Náleze Ústavného súdu SR, sudkyňa Okresného súdu Levice Mgr. Lenka Jursová. A nie hocijako – na 36 stranách excelentne posúdila vec tak, že zamietla žalobu. Odvolá sa syn – advokát, aby spolu s otcom ďalej vymetali súdne siene ? Možno áno a kolotoč bude pokračovať.
Iné je dôležité. Mnohí ľudia sa pýtajú, nuž áno, každý má právo podať súdnu žalobu. Ibaže, ak súd po 23 rokoch zistil veľmi dôsledne, že išlo o žalobu účelovú, nepodloženú, že podaktorí kolegovia – sudcovia dopustili, aby sa konanie zbytočne predlžovalo… A žalovaný novinár má 23 rokov počmáraného života, nesmierne trpel profesionálne, spoločensky, ujmou na zdraví, čo s tým ? Ak niekto teraz zahorel pocitom zlosti nad nespravodlivosťou, treba ho schladiť. Naše súdy poznajú iba vyčíslené súdne trovy, To zn. cestovné lístky do vlakov, autobusov, náhrada straty času, ale to je asi tak všetko, čo nestojí za reč. Len aby sa „zabávači“, ktorí zneužívajú súdy, napokon nemýlili. Vyspelý svet je už ďalej. Súdy na západ od našich hraníc už vyniesli niekoľko rozsudkov na základe zneužívania žalôb proti novinárom. A odškodnenie sa pohybovalo od 20 tisíc do 70 tisíc eur. Nezaplatil ich štát, ale podarení žalobcovia. O tom však potom, ako hovorí istý politický klasik.
A ešte niekoľko poznámok, ako sa riešia vo svete útoky na novinárov. Jednoznačne sa posudzujú prísnejšie, najmä ak súvisia s výkonom práce. Organizácie ako Committee to Protect Journalists (CPJ) a Reporters Without Borders takéto prípady okamžite evidujú a medializujú. V štátoch ako Francúzsko či Nemecko sa útok na novinára pri výkone práce často kvalifikuje ako útok na osobu plniacu verejnú funkciu. Po skúsenostiach s vraždou novinára Kuciaka sa aj na Slovensku formálne zvýšila citlivosť, ale prax – ako vidno – pokrivkáva. Dôležité je to, že za našimi hranicami vo svete sa nikdy nenechá prípad „len na políciu“, ale ide súbežne o právnu rovinu, mediálny tlak a medzinárodnú pozornosť. Ak ide o zlyhanie štátu pri otázke bezpečnosti v justičnom priestore a ak nejde o skratové konanie, ale o prostredie konfliktu, tlaku a beztrestnosti, pri právnej kvalifikácii (orientačne) ide o ublíženie na zdraví, výtržníctvo, nebezpečné vyhrážanie (ak bol strach zo zbrane) a prípadne útok na novinára pri výkone povolania (argumentačne to je veľmi silné) a čo je zásadné, použitie slzného plynu nie je „banálny incident“, ale aktívny útok so zbraňou (aj keď kategórie D).
Dôležitý je aj psychologický rozmer, lebo poškodený novinár si mohol myslieť, že ide o strelnú zbraň, bol zjavne v šoku, v sprievode s akútnou stresovou reakciou, čo je základ pre neskoršiu nemajetkovú ujmu. Vo svete sa toto plnohodnotne odškodňuje. Na záver len otázka, čo ešte sa musí stať, aby nedochádzalo k zlým a ešte horším následkom. Cieľom zamyslenia v tomto príspevku bolo upozorniť, že vývoj nemožno podceňovať a nielen novinári by mali vedieť, že aj keď nič nie je jednoduché, právo na obranu a ochranu musí existovať.
Aby sme sa nemuseli nikdy pýtať, čo sa ešte musí stať…
MILAN ŠPANÍR, publicista