Na úvod jedna „odťažitá“ myšlienka. Práve čítam pre niekoho senzačnú správu, že vraj ruský prezident Putin sa odsťahoval do podzemného krytu. Len dúfať, že aj s atómovým kufríkom. Totiž, ak stovky debilných komentov sa netají želaniami všetkého najhoršieho, položil si niekto otázku, čo by bolo
potom? Komu by sa napr. dostal do rúk ten spúšťač jadrovej vojny? Poďme het od strašidelných úvah. Vybral som si „jemnejšiu tému, ktorú trochu podrobnejšie rozoberiem v nasledujúcich riadkoch. Nie je niečím, čo zatrasie spoločnosťou a určite sa nestane predmetom úvah v televíznych debatách politikov,
či už v nedeľu alebo vlastne každý deň. Napriek tomu, keďže aj toto má spoločného menovateľa s úvodom o zdravom rozume, treba poukazovať na to, čo by sa dalo odstrániť, či aspoň napraviť s neveľkou námahou. A zabrániť, aby si rôzni fiškusi robili žarty z nás všetkých – na náš úkor a za naše peniaze. Čím začať ? Týka sa to aj novinárov, teda ústavným súdom. Pred krátkym časom vydal dva nálezy, ktorými dal najavo, že naozaj je strážcom zákonnosti a garantom spravodlivosti. V oboch
právoplatných rozhodnutiach postihol okresný súd, ktorý už vyše 23 rokov súdil dvoch novinárov a vydavateľstvo za údajné ohováranie dvoch pravdepodobných tunelárov miliardového podniku zastupovaných tretím „poškodeným“ a členom všetkých orgánov nešťastného podniku v SR a v ČR. Následne sa stal sudcom.
Obaja žurnalisti, ak sa chcú dožiť definitívnej spravodlivosti, ako sa na to poukáže neskôr, musia prijať osobný záväzok, že sa dožijú vekovej hranice ani nie hlboko pod stovkou. Asi by sa mali presťahovať do Gruzínska… Lenže to nepôjde, lebo jeden z nich v príčinnej súvislosti utrpel závažný zdravotný problém a druhý tiež nie je od toho ďaleko. Čo sa totiž stalo ? Po Náleze Ústavného súdu SR mladá sudkyňa, asi to
možno prezradiť, v Leviciach, sa nezľakla objemného spisu, ktorý sa ledva zmestí do dodávky a nemilosrdne, ale s obdivuhodnou odbornosťou zamietla žalobu otca a syna advokáta. To zrejme netušila, že ústavný-neústavný, súd, mladý bojovník za „práva“ otca podá odvolanie ! Pri povinnej úcte k právnym výšinám a majestátu sa možno mal zamyslieť, či radšej nemal pripraviť v roku 2003 kvalitnú žalobu, chodiť na pojednávania, aby súd nemusel vyše 20 rokov odročovať. Už len stručne, hrozí ďalší kolotoč. Možno to nitriansky odvolací súd /do roka/ vráti na okres, keď ten rozhodne, nemožno vylúčiť ďalšie odvolania. A roky – rokúce. Znova až po ústavný súd ? Čo je tu do očí bijúce ? Prvostupňový súd podľa žaloby nerozhoduje o vytunelovaní miliardy, ale o tom, kto koho ohováral, aj keď na to všetci účastníci vlastne už zabudli. Keď niekto zráta, čo nás to všetkých už stálo, čo znamená zbytočné zaťažovanie súdov a čo utrpenie ľudí, ktorí musia chodiť na pojednávania, aby ich nepredviedli policajti, vlasy dupkom stávajú. Otázka o diere v zákone – je normálne, keď najvyššia a nespochybniteľná súdna inštitúcia, akou je
Ústavný súd SR, prikáže okresnému súdu, aby bez prieťahov rozhodol, veci to len málo pomôže ?

Síce postihne aj citeľne peňažne jeden súd, hoci prsty v tom mali ďalšie súdy, od odvolacieho až po najvyšší, finančne to poteší aj sťažovateľov, ale každý má právo podať odvolanie proti rozsudku všeobecného súdu ? A tým to predlžovať do aleluja ? A smiať sa ? A už len jedna poznámka – na jednej strane ide o hanbu, ale vlastne aj obdiv voči podarenému absolventovi práva, ktorý dokáže už tretiu dekádu krútiť hlavami sudcov. Geroj… Nepodceňovať ho, nedávno si s advokátskym preukazom v ruke priniesol do pojednávacej siene akýsi slzný sprej a nastriekal to do očí televíznemu redaktorovi…
A čo ten úvod ? Niekto radí, že modliť sa. Bolo by zlé, keby ľudstvu už nič iné neostávalo. My žurnalisti, aj v Slovenskej asociácii novinárov /SAN/, musíme aj niečo oveľa viac…

MILAN ŠPANÍR, publicista