PLAKAŤ,  MODLIŤ SA  ALEBO ZALAMOVAŤ RUKAMI ?

Udalost v Bytči, kde počas Matovičovho turné brutálne zhodili na zem 78-ročného dôchodcu, vyvolala smršť krajne kritickych  ohlasov na sociálnych sieťach. Ľudom nie je lahostajné doživotné poníženie a trauma. A nečudo, že  sa objavujú dokonca  aj hlasy o novej klasifikácii fašizmu. Čo na to prokuratúra? 

Nebohý kardinál Korec vyslovil kedysi myšlienku, že Pánboh nás stvoril všelijakých.  Nedá sa o tom pochybovať. Lenže, pokiaľ sa nezačítame do rozsiahleho diela tejto morálnej a duchovnej autority, aká nám dnes veľmi chýba, nenachádzame  odpoveď na otázku, ako z toho von. Keď nenávisť a zloba už víťazia takmer na každom kroku a platí to o rodinách, námestiach, parlamente. Neprevláda pocit, že vláda je bezmocná ? 

Ak časť verejnosti si myslí, že politika na spôsob Matoviča je všeobecným zlom, iná časť, a to nemalá, podľa preferencií až desaťpercentná,  to vidí ináč. A to sú ľudia, ktorí žijú medzi nami, ktorí neodsudzujú, ak v Bytči, podľa videonahrávky, niekoľko  statných chlapov povalí dedka na zem a poslanec s tlampačom oznamuje zabávajúcim sa divákom, vrátane mladých ľudí a decák, že takto sa správajú voliči Fica.  Nevedno, či dedko podá trestné oznámenie za obmedzovanie osobnej slobody a možno aj zranenie.  Tá videonahrávka koluje Slovenskom. A čo zásada ex offo, t. j. povinnosť konať  z úradnej povinnosti alebo z titulu funkcie ?  Máme málo policajtov, prokurátorov, aby si to všimli ?                      

Bolo by zlé,  keby slovenská verejnosť  hádzala do jedného vreca všetkých politikov,  žurnalistov, politológov, vrátane orgánov činných v trestnom konaní alebo sudcov. 

V Slovenskej asociácii novinárov  /SAN/, ktorá pôsobí od roku 2000, sme iní ako dnes „vládnuca“ vrstva kolegov, ktorá na rozdiel od nás má možnosť vplývať na masy, peniaze, podporu od spriaznených politických zoskupení, pričom to  prepojenie je jasné aj slepému. Aj preto je nevyhnutné  usilovať sa zo všetkých síl, aby prestalo opäť presakovať totalitné myslenie. Prejavuje sa najčastejšie klamstvami a demagógiou, ale účinnou metódou je aj zatajovanie faktov. Keď sa niečom nepíše a nehovorí, ako keby nebolo, však ?  V neveselých úvahách by sa dalo pokračovať. 

Niečo predsa len sa tlačí do vedomia. Naozaj sa nám nevracia totalitné myslenie? Keď obľúbenou metódou bolo „zatĺkať“? Tie gény sa možno ešte uchovávajú. Keď spevák Matuška emigroval do USA, po chlebe mali Chalupári, lebo jeho úvodná pieseň v legendárnom seriáli musela upadnúť do zabudnutia. Keď sovietski olympijskí víťazi tuším v krasokorčuľovaní tiež „zdrhli“, odrazu ako keby neboli. A keď zlosyna Beriju zlikvidovali, za obeť padli aj encyklopédie, ktoré sa prepisovali. No, aby sa nepreháňalo. V každom prípade právo na informácie v demokratickej spoločnosti by malo byť sväté, či ide o prezidenta, premiéra alebo obyčajného občana. A jedno z nemenovaných médií neváhalo namiesto správ o rokovaniach o rozpočte uverejniť stanovisko svojho čitateľa, ktoré naozaj zaujalo. Vraj, usilovne musíme podporovať Ukrajinu, NATO, EÚ – a psychiatrov. 

Nie je niekomu veľká hanba, keď aj do moderátorských kresiel /aj vo verejnoprávnych médiách/ stále nominujú tých istých ľudí, pri ktorých je neľahké rozoznať, či ide o neschopnosť alebo zámer?   Už sa nám to vypomstieva. Výsledkom je dezilúzia, sklamanie, bezmocnosť, keď dochádza k paradoxu, k výsledku, že to je tanec nad plačom a, žiaľ, k tristnému konštatovaniu, že to, čo je dnes, tu ešte nebolo. Mnohí novinárski kolegovia, najmä tí, ktorí toho v živote veľa preskákali a dokonca aj tí, ktorých by sme mali pokladať za bardov,  netaja sa tým, že už rezignovali. Nevidia východisko z /mediálneho/ marazmu, v ktorom sa ocitla spoločnosť, keď vecné argumenty sú bezvýznamné, ak oponenti v televíznych a rozhlasových  debatných reláciách až na poslednom mieste dbajú o podloženie svojich tvrdení faktami. Naopak, s prepáčením „kašľú“ na to, aby sa o to aspoň  snažili. Ospravedlňuje ich to, že príkladom  sú naši politici v parlamente ?

A moderátori, len s malými výnimkami,  sú slabučkí, väčšinou predpojatí a keby sa aj usilovali usmerniť súboje, napokon sa ocitajú v neriešiteľnej úlohe. Jednoducho nevedia ako dosiahnuť, aby divák z toho niečo mal, keď prekrikovanie a zvyšovanie hlasu má prednosť pred pokojnou a argumentačne vyváženou diskusiou.

Na balkóne parlamentu v poslednom čase viackrát hosťovali školáci. Keď to, čo videli mladí a verme, že  neskazení ľudia, čo počuli  od ústavných činiteľov, t. j. od ľudí, ktorých občania poverili riadiť štát, má byť vzorka toho najlepšieho ?  Keď príkladom správania je prevládajúce  vykrikovanie, búchanie do lavíc, bučanie ?  A to, čo je najhoršie, je,  čo sa nedá zažiť možno ani v najzapadlejšej krčme pred záverečnou, totiž smrteľná nenávisť v očiach !  

Neochota vidieť človeka v človeku, kdeže úsilie o empatiu a pocit, že vlastne sme na jednej lodi a mali by sme hľadať porozumenie, žičlivosť a povinnosť nepodrážať nohy a ak nespolupracovať, aspoň zbytočne nezavadzať. Lebo inak nás svet udupe. Demokratické pravidlá a prirodzená ľudská slušnosť  by mali byť alfou a omegou, konkrétne do chvíle, kým po nových voľbách sa nerozdajú karty? A je to naozaj také zlé, že namieste je titulok o plači a modlení sa ? O bezmocnosti a zalamovaní rukami ? To nech posúdia  čitatelia.  

MILAN ŠPANÍR, publicista