Po ostatnom výjazdovom rokovaní vlády v Modre by sa dalo očakávať, že médiá pozorne zhodnotia túto udalosť napríklad vo vzťahu k dvom miliónom eur, ktoré sú určené na projekty. Aké projekty ? A ako boli rozdelené ? To by sa čitateľ, divák a poslucháč rád dozvedel.  Podľa jednej správy  portálu Minúta ostane mestu Modra 400 tisíc eur na pamiatky súvisiace  s Ľudovítom Štúrom a na kultúrny  dom. A čo suma do tých spomínaných  dvoch miliónov ? Prípadne až do sumy 70 miliónov, čo novinárov tiež  nezaujíma ?  Asi to nič senzačné nebude, čo stojí za zmienku,  skôr to, že  z tohto mesta pochádza ministerka Šimkovičová a jej  kolega Taraba. Nie je to síce celkom presná informácia, ale čo tam po ostatných „hlúpostiach“,  pravda ?

Kedysi sa novinári učili, že za zverejnenie nestojí správa, že pes pohrýzol človeka. Ak sa to stalo opačne, išlo to na prvú stranu novín. Prečo tento úvod ? Predseda vlády Robert Fico sa počas tlačovky v Modre nebývalo ostro pustil do žurnalistickej obce. Ono by to zrejme stálo za to uverejniť to celé od začiatku do konca. Začal otázkou, či redaktori istého vplyvného denníka na strane opozície čítajú po sebe to, čo vyprodukujú. Podľa neho určite nie a sú posadnutí diablom, presiaknutí nenávisťou. „Ráno keď vstanú, začnú tancovať istý tanec a vymýšľajú zlo, zlo a zlo. Prečo je u nás taká atmosféra, prečo mi strelili do brucha ?“

Premiér sa ďalej venoval problému uverejňovania opráv a práva na odpoveď v prípade nepravdivých informácií, sankcionovanie pri ignorovaní tejto  povinnosti, potrebe vzdelávania novinárov a ich začlenenia do stavovských organizácií, kde by existovala možnosť disciplinárneho konania. Porovnal to s  profesiami, ktoré nemajú ďaleko od novinárov, ako sú sudcovia, notári, advokáti, a pod. A naznačil, že sa stotožňuje s myšlienkou zriadenia mediálneho úradu. No a premiér to zaklincoval vetou, že taký mediálny „bordel“ ako u nás neexistuje v žiadnej krajine Európskej únie. Ak toto hovorí predseda vlády, musí sa to dotknúť každého novinára, aj keď sa necíti byť vinný alebo zodpovedný za tento stav. Už však vidím, čítam a počujem, ako zareaguje opozícia, čo to bude za huriavk až tuším po OSN. Frontálny útok na demokraciu,  to je hádam to najjemnejšie vyjadrenie, ktoré možno čakať. Osobne som zvedavý, ako sa k tomu, totiž k úrovni mediálnej sféry  postaví 800-členná stavovská organizácia Slovenská asociácia novinárov /SAN/ na najbližšom decembrovom sneme. Mám pred očami mladých a aj najmladších kolegov, ale väčšinou ide o skúsených matadorov a nebojím sa povedať, aj novinárskych bardov, pred ktorými sa patrí dať klobúk dole až po zem. Sú za nami roky, keď ich slovo sa nedostalo na verejnosť, keď takmer nejestvoval priestor na prezentáciu serióznych a vekom i skúsenosťami podložených názorov. Keď vlády mali iné starosti…

Teraz nejde o to stavať sa na pozície koalície alebo opozície. Každý novinár by mal vedieť a ak to nevie, mal by sa pokorne učiť podávať správy objektívne, podložené faktami. Či ide o výjazd vlády, stretnutie premiérov, živelné pohromy alebo hoci módne prehliadky. Každý, kto sa tomu venuje, skôr alebo neskôr príde na to, že „zosmoliť“ desať riadkovú správu je niekedy ťažšie ako napísať riport alebo reportáž. A aj komentovať sa treba dlho učiť.  Ale v tomto ohľade treba najmä siahať  hlboko do svojho svedomia. Lebo niet nič ľahšie ako odhaliť „nadŕžanie“. Len namyslený človek od pera si myslí, že národ je menej múdry ako on. To sa, pravdaže, netýka iba novinárov, aby sme boli spravodliví. Niektoré „tance“ v parlamente tiež vojdú do análov. V jednom i druhom prípade východiskom sú pravidlá. Tie čo sú a tie, čo nevyhnutne musia prísť. A spoločným menovateľom musí byť aspoň elementárny poriadok. Na každom kroku.

Milan Španír, publicista