Najprv dôležité fakty – náš premiér Robert Fico absolvoval v posledných mesiacoch tohto roku mimoriadne významné zahraničné návštevy. Kórejská republika /nachádzajúca sa na juhu Kórejského polostrova/, aby sme použili správny názov štátu, je úctyhodným priemyselným gigantom a výsledkom cesty nie je len strategická energetická spolupráca, ale aj ďalšie investície.

Nasledujúce destinácie sa o. i. vyznačujú tým, že ide o druhú a tretiu najľudnatejšiu krajinu sveta. Čínska ľudová republika, keď opäť použijeme oficiálny názov alebo v ich reči Zhong, huá, rén, mín, góng, hé, guó, /veru tak…/ privítala hostí z malého štátika v strednej Európe až dojímavo, keď máme na zreteli malé Číňančatá spievajúce po slovensky. To len na okraj, lebo určite nikto nespochybňuje význam tohto obra vo svetovom hospodárstve a spoluprácu s ním. Ešte premiér ani nie je poriadne doma z tretieho cieľa svojej cesty, z Brazílskej federatívnej republiky /ozaj, vedeli sme tento oficiálny názov takpovediac z luftu  ?/ a zlomyseľné bulvárne médiá sa hladkajú po bruchu. Vraj, predstavte si, Fica privítali ako iného Slovana ! Tu sa treba trochu pristaviť. Treba, aby sme sa triezvo a radšej skromne videli v planetárnom kontexte. Keď sme boli Československom, rovnako ako Brazília sme vyrábali aj lietadlá  /ktoré teraz od nich kupujeme/, a vlastne okrem ponoriek všetko. Nie sú informácie, že oni sa už k „podvodným loďkám“ dopracovali. A s tými názvami. Už sa nám stalo, že si nás viackrát pomýlili so Slovinskom. Keby išlo o zázračného cyklistu Pogačara, to by sme brali. Keby sa to týkalo v blahej pamäti Jeľcina, tušili by sme, čo je v pozadí. A čo možno ani dnes netušíme ? Asi je toho dosť. Aj my máme ústavnú činiteľku, ktorej sa asi nevpratalo do hlavičky,  kedy a či vzniklo ČSR a kto bol ten Masaryk. Ak sa čosi prihodí ústavnému činiteľovi kdesi na druhom konci sveta, hľadáme odpovede. A buďme zhovievaví. Určite tam málokto vie, či severnejšie leží Trnavský alebo Trenčiansky kraj. Zrejme o tom nikdy nič nepočuli,  pri všetkej úcte k týmto našim územno-správnym jednotkám. Tak sa pýtajme, kto z nás a našich politikov vie čosi o brazílskych realitách. Ak majú 26 štátov /to tá spomínaná federácia/, ozaj, kontrolná otázka, ktorý z dvoch štátov je väčší ? Mato Groso do Sul alebo Pernambuco ? A ktoré z hlavných miest týchto štátov je väčšie ako Slovensko ? Campo Grande alebo Recife ? Možno obe. Nechajme tak, sme pravdepodobne vedľa. Porovnávať sa však vieme. Vedľa nebol futbalový génius, už nebohý Jožko Adamec z Trnavy /alebo z Vrbového ?/, keď nemilosrdne nasúkal brazílskemu brankárovi rovno tri góly. Veru, nebehalo po svetových futbalových trávnikoch veľa takých odvážlivcov. Futbal je jeden z najsvetovejších športov, podobne ako hokej. Kým v tom prvom by nám Brazílčania nadelili aj štyri góly, možno sa to preženie, ale my im v hokeji – koľko ? Dvadsaťštyri ? Ešte že s nami nehrajú, lebo to by sa museli desiatky miliónov fanúšikov učiť, kde sa vyrábajú puky a hrá povedzme Nitra, Košice, Detva alebo Slovan. Ak by sa pokračovalo v tomto duchu, pomaly by sme klesali  na bulvárnu úroveň. Pokĺznutie brazílskeho prezidenta,  tuším v kúpeľni, mu zabránilo zvítať sa s Robertom Ficom, ale pozvanie k nám dostal. Jazykové pokĺznutie viceprezidenta by nik nemal preceňovať. Aj podaktorí „silnejší“ prezidenti sa už prezentovali oveľa horšie, keď bolo jasné, že nevedia, kde je sever.

Trochu sme to marginalizovali s tým,  že to podstatné, to jest skutočné výsledky ciest v prospech nás všetkých, a vôbec, v oblasti širokého porozumenia medzi ľuďmi a národmi, budú predmetom komentárov a podrobných zdôvodnení. Iba výlety to rozhodne neboli. A že nebolo akosi novinárov ? Na kúpanie na pláži Copacabana by čas nebol.

Milan Španír, publicista