Propaganda (z latinského propagare – rozširovať) je šírenie často skreslených informácií, alebo deformovaných, s cieľom zámerne zmeniť alebo posilniť názor či postoj prijímateľa.
Teoretici rozlišujú tri druhy propagandy: bielu, šedú a čiernu. Zdroje bielej propagandy sú presne identifikované, preto ich možno považovať za dôveryhodné informácie, ktoré sú podávané tak, aby bolo zrejmé kto je dobrý a kto zlý, alebo čo je dobré a čo zlé. Šedá propaganda neuvádza svoj zdroj. Obvykle sa používa na očiernenie alebo na strápnenie politického oponenta či nepriateľa prostredníctvom skresľovania jeho identity.
Cieľom čiernej propagandy je vytvoriť dojem, že ju vytvorili tí, ktorých má zdiskreditovať. Jej zdroje sú neznáme. Vytvárajú sa a rozširujú lži a podvody, len aby klamstvá poslúžili zámerom predkladateľa informácií. Úspešnosť či neúspešnosť tejto metódy závisí od ochoty adresáta uveriť dôveryhodnosti obsahu správy. Preto je pre propagandistu dôležité porozumieť povahe a zloženiu publika, ale tiež zaradiť informáciu do vhodného politického, sociálneho a kultúrneho kontextu. Bezpochyby najlepším príkladom tejto formy je práca nacistického ministra pre ľudovú osvetu a propagandu Josepha Goebbelsa, ktorý sa netajil pragmatickými názormi na využitie masových médií.
Výrok tohto majstra propagandy je všeobecne známy: „Dajte mi do rúk médiá a ja z národa urobím stádo svíň.“ V slovenskej politike, najmä v televíznych programoch často počuť názor na istého diskutéra, že „lož je jeho pracovná metóda“. Akoby v našich tzv. demokratických podmienkach ožíval duch fyzicky i duševne krivého Goebbelsa. Stačí ak si všimneme krikľúňa Igora Matoviča, jeho nadávky a vulgarizmy spojené s psychiatrickou výrečnosťou, musíme uznať, že to vie i keď nehorázne klame. Asi to magicky pôsobí na prostoduchého diváka dokonca aj na časť mediálnej svorky, ktorá ho pasuje na budúceho predsedu vlády ako vynúteného záchrancu budúcej progresívnej koalície Michala Šimečku. Médiá sú pripravené na túto alternatívu. Matovič sa odrazu vyjadruje o veciach, ktorým nerozumie v Jojke, Markíze a v RTVS, dva roky obšťastňuje svojou vychýrenou rétorikou celý progresívny pilier opozície – Šimona Žďárskeho, Moniku Tódovú, Kovačič Hanzelovú, Dušana Mikušoviča, Richarda Dírera et cetera.
Metódu čiernej propagandy neovláda z politikov len Matovič. Pravda, za ním stoja o niečo menej výreční poslanci z OĽANO či Slovensko, niektorí poslanci SAS i niektoré poslankyne PS. V zápale politického boja a ťažko utajovanej túžby odstrániť z prestolu moci Roberta Fica sa dopúšťajú extrémnych faulov á la Cintula, pri ktorých sa, pravdaže, nestrieľa z pištole 9 mm Luger, ale falošným jazykom propagandy. Asistencie červených denníčkov sú vždy pritom. Novinári ako Marek Vagovič, ale najmä Monika Tódová ovládajú remeslo dobre školených a zrejme aj celkom sušne platených propagandistov. Monika, za onoho času ešte manželka redaktora Denníka N Mirka Tódu, bola platená americkou ambasádou z pokladnice United States Agency for International Development ( USAID) ktorú dotovala americká CIA. Excelentný novinár a bývalý dôstojník SIS Peter Tóth (autor knihy Daniel Lipšic, príbeh politického podvodníka) sa pýta: Nemám to potvrdené, ale nebola Monika Tódová náhodou previazaná s CIA? Všeličo sa povráva. Podľa portálu Bádateľ, údajne za štyristo tisíc si táto novinárka kúpila lukratívny byt v lokalite Slavín, kde majú vily a rezidencie mnohé veľvyslanectvá, ale napríklad aj obvinený kajúcnik Suchoba, ktorý spolupracoval s políciou v korupčnej kauze Mýtnik.
Do čiernej propagandy sa zamotala aj progresívna opozícia a s ňou spriaznený Denník N keď svorne tvrdili že „Vládna koalícia v parlamente schválila „ruský zákon“ a zaradila Slovensko do skupiny „darebáckych“ krajín ako Rusko, Gruzínsko a Maďarsko. Prirodzene, Zákon o transparentnosti príjmov mimovládnych organizácií je overený Európskou úniou a dať mu iný prívlastok ako európsky je aj na námestiach stokrát opakovaná lož zmanipulovaného davu. V štýle majstra Josepha Goebbelsa. Bravó!
Ľudovít Števko, publicista
.