Bývalý a dlhoročný pracovník Slovenskej televízie, autor viacerých úspešných dokumentárnych filmov, filmových portrétov popredných slovenských umeleckých osobností a tiež televíznych cestopisných filmov, novinár a zároveň prvý podpredseda Slovenskej asociácie novinárov. Ak si niekto myslí, že si užíval zaslúžený dôchodok, potom sa hlboko mýli. On žil naplno a v neustálom pohybe. Aj vo vysokom veku zostal aktívnym, tvorivým a spoločensky mimoriadne citlivým človekom. Bol zakladajúcim členom Slovenskej asociácie novinárov (SAN), ktorá vznikla v roku 2000 ako nezávislá organizácia slobodných novinárov a autorov. Počas doterajšej existencie asociácie zostal jej verným členom, podporovateľom a morálnou autoritou i novinárom s výraznou slovenskou dušou.
Narodil sa 4. decembra 1939 v čisto slovenskej dedinke Hronské Kosihy pri Leviciach. Svetlo sveta uzrel v rodine Antona Števka a Heleny Števkovej, rodenej Sulačekovej. Neskôr k nemu pribudol aj brat Anton, ktorý bol dlhé desaťročia úspešným riaditeľom Ponitrianskeho múzea v Nitre. V rodnej obci vychodil prvý až piaty ročník. Základnú školu ukončil v susednej obci Čajkov a Gymnázium v Leviciach. Vedomosti si rozšíril na FF UK, kde absolvoval pedagogické a novinárske štúdium. Po skončení vysokej školy krátko pôsobil ako stredoškolský profesor slovenčiny na gymnáziu v Žiline a neskôr ako redaktor Slovenskej televízie v Bratislave. Ako scenárista i režisér venoval sa televíznej publicistike a najmä dokumentárnej tvorbe, v ktorej obsiahol širokú paletu tém, akými boli sociálne otázky, problematika mládeže, medailóny osobností kultúrneho života a ďalšie. V televízii pracoval nepretržite 34 rokov, naposledy ako šéfredaktor Hlavnej redakcie pre deti a mládež. Od roku 1989 prispieval do denníka Slovenská republika a Slovenské národné noviny i do ďalších periodík. Až do svojej smrti bol politickým komentátorom Literárneho týždenníka a Slovenských národných novín. V roku 2005 mu bola udelená výročná cena Slovenskej asociácie novinárov za vynikajúcu prácu publicistu a spisovateľa, ktorou sa zaslúžil o pravdivé zobrazenie Slovenska. V roku 2018 mu Spolok slovenských spisovateľov a redakcia Literárneho týždenníka udelili Čestnú poctu za hodnotný vklad do tvorby Literárneho týždenníka s prihliadnutím na kvalitnú verejno-spoločenskú publicistiku. Ľudovít Števko bol nositeľom Krameriovej ceny za nezávislú žurnalistiku, ktorú mu udelila česká Asociácia nezávislých médií. Ako autor, či spoluautor vydal knihy: Vojna v tieni Majdanu (2016), Prepisovači dejín (2019), Vojenské bratstvo Slovanov (2020), Súmrak právneho štátu (2022) a Mikuláš Dzurinda Politický chorobopis(2023). Knihy vyšli aj v českom i srbskom preklade.
Aký bol Ľudo Števko?
Ľudo bol a aj zostal skromným človekom. „Som dedinský chlapec. Pochádzam zo sedliackej rodiny, od detstva som musel pracovať na poli, mali sme dva a pol hektára pôdy. Aj preto mám k nej dodnes veľmi silný vzťah,“ povedal pri jednom zo stretnutí. Ľudo v sebe nikdy nezaprel hrdého Slováka. Ani vtedy, keď tekovský chotár po Viedenskej arbitráži tvoril hranicu medzi Maďarskom a Slovenskom a doma sa o tom veľa hovorilo. Už od malička nasával starú slovenskú múdrosť: „Svoje si nedáme a cudzie nechceme“. Maďarizácii v rodnej dedine odolávali takmer všetci. Vyrastal v akejsi izolovanej enkláve tekovských obcí, do ktorých nikdy neprenikla maďarizácia. Ľudia si v Hronských Kosihách zachovávali krásny slovenský jazyk až do dnešných dní. Neskôr, počas gymnaziálneho štúdia, sa mladý Ľudo odrazu ocitol v prostredí, kde slovenčina nebola samozrejmosťou. V Leviciach v tých časoch žilo asi takmer 60 percent občanov hovoriacich maďarským jazykom. „Ja, chlapec z rýdzo slovenskej dedinky, som bol zrazu v prostredí, ktoré ma donútilo začať rozmýšľať, či predsa len žijem na Slovensku. Vtedy sa vo mne začalo rodiť národné povedomie,“ povedal a pozrel do diaľky, akoby do milovanej rodnej obce. „To vieš, naši sedliaci boli veľkí chytráci, nič si nedali len tak nahovoriť,“ ospevuje svoj rodný kraj a pridáva aj regionálne príslovie: „Katka, Katka, dievka moja, nechodievaj do majera. V majeri je seno, slama, neprídeš ty domov sama…“
Najkrajším obdobím pre Ľuda bolo vysokoškolské štúdium
Na svoje vysokoškolské časy spomína ako na jedno z najkrajších životných období. „Môj vysokoškolský život bol veľmi veselý a družný. Na semináre sme chodili do viechy na vínko. Nebolo to ale tak, že by nám profesori len tak niečo darovali, práve naopak, keďže sme s nimi priateľsky vychádzali, nechceli sme ich sklamať“, doplnil svoje spomienky Ľudo. Rozprávali sme sa o literatúre, výtvarnom umení, objavovali sme impresionizmus a mnohé tajnosti umenia… Stále si hovorím, že už nikdy potom neboli také krásne roky ako v tom čase,“ vraví a jedným dychom dodáva, že štúdium mu okrem nezabudnuteľných posedení spríjemnila aj láska. V druhom ročníku, keď mal devätnásť rokov, stretol svoju budúcu manželku, s ktorou neskôr vychovali dve úspešné dcéry Milicu a Veroniku.
Pracoval takmer 35 rokov v Slovenskej televízii
V roku 1965 nastala v jeho profesionálnom živote zmena. Získal miesto redaktora Hlavnej redakcie vysielania pre deti a mládež v Slovenskej televízii, kde napokon vydržal takmer 35 rokov. „Začínal som v školskom vysielaní, potom som prešiel na súťažné relácie pre deti, ale robil som aj dokumenty. To bola moja doména, v tom som sa doslova vyžíval.“ Pre prvý dokument si vybral svojho obľúbeného maliara Jána Mudrocha, neskôr Vincenta Hložníka alebo sochára Jozefa Kostku. „Všetko okrem kamery, teda scenár aj réžiu som si robil úplne sám. Dokument bol pre mňa zaujímavý aj tým, že sa nedal písať od stola,“ povedal o svojej práci na dokumentárnych filmoch. „Myslím si, že to bol môj prvý a aj dobrý i zaujímavý pokus,“ spomína na svoje začiatky s dokumentárnymi filmami, z ktorých ho azda najviac zaujímali sociálne dokumenty. Ako redaktor sa podieľal aj na trojdielnom dokumente Slováci v Amerike režiséra Štefana Dlugolinského, ktorý sa nakrúcal v koprodukcii Slovenskej televízie a Slovenskej ligy v Amerike s finančným prispením Dr. Pavla, vtedajšieho predsedu organizácie v USA. Pripravoval aj mnohé cestopisné filmy z ďalekého Japonska, či afrického Tunisu. Ľudo si takmer vždy užíval cestovanie. Na služobné cesty do vzdialených štátov sa vopred tešil. Má rád spoznávanie iných kultúr. Azda najviac ho uchvátila východná Ázia. „Do Číny sme šli na mesačnú stáž s našimi vodnými pólistami, ktorí mali Číňanov naučiť hrať vodné pólo. Vtedy ma po prvý raz očarila východoázijská kultúra. Neskôr sme nakrúcali dokument aj v Japonsku, kde sme mikrobusom prešli asi 3 200 kilometrov naprieč ostrovom Honšu. Cestovanie je úžasná škola. V zahraničí ma vždy najviac zaujímali ľudia, ich život a myslenie“. Okrem dokumentárnych filmov je Ľudo Števko autorom stoviek reportáží a televíznych programov pre mládež. Bol zakladateľom a vedúcim redaktorom slovenského Televízneho klubu mladých, viacžánrového večerného vysielania pre mládež, zástupcom šéfredaktora Hlavnej redakcie spravodajstva a šéfredaktorom Hlavnej redakcie pre deti a mládež. Za svoju tvorivú prácu dostal viacero domácich i medzinárodných ocenení. Ľudo Števko od 4. novembra 2025 píše a nakrúca tam hore v nebíčku. Česť jeho pamiatke!
Mgr.Art. Štefan Dlugolinský, predseda SAN
CENY ZA TVORBU
1. Dobré ráno, majstre filmový medailón o významnom slovenskom maliarovi Jánovi
Mudrochovi – osobitná cena za scenár na prehliadke vzdelávacích filmov, ( Eger, Maďarsko 1970)
1. Vôňa dreva dokumentárny film o prácimladých lesníkov, nadšencov prírody. I. cena
Štátnych lesov v súťaži dokumentárnych filmov Príroda (scenár a réžia) Bratislava 1980)
2. Veci okolo nás náučný dokument (scenár a réžia) cena na Festivale vzdelávacích filmov
Tokio 1978
Dokumentárne filmy o umelcoch a umení:
Vyznávač snov – filmový dokument o živote a diele zakladateľa moderného slovenského maliarstva Mikuláša Galandu (scenár)
Sobota – filmový medailón o spisovateľovi Andrejovoi Chudobovi a jeho rodnom kraji. (scenár a réžia)
Vystrúhaj mi koníka – dokumentárny film o zdroji výtvarnej fantázie detí (scenár)
Človek a krajina – televízny film o veľkom krajinárovi 19. storočiaLadislavovi Medňanskom a jeho potulkách po Zemplíne a podtatranskom kraji (scenár a réžia)
Maliar je doma sám – filmový medailón o maliarovi a zakladateľovi modernej grafickej školy
Na Slovensku Vincentovi Hložníkovi (scenár)
Podoba sochy – filmový medailón o sochárovi Jozefovi Kostkovi (scenár)
S paletou majstra Benku – Televízny film o tvorbe národného umelca Martina Benku (scenár)
Rozprávanie o keramike – televízny film o keramikároch a ľudovej umeleckej výrobe keramiky
Prvý sneh – dokumentárny film o krehkých podobách skla v rukách akad. Sochárky Evy Fišerovej (scenár a réžia)
Počasie pre krídlovku – dokumentárny film o populárnejdychovke Ivánka a generačnom spolužití hudobníkov (scenár a réžia)
Dokumentárne filmy so sociálnou a prírodnou temnatikou:
Šaty robia človeka – dokumentárny film o radostiach a starostiach dievčat Stredného odevného učilišťa v Trenčíne (scenár a réžia)
Krídla – dokumentárny film o zmysle sokoliarstva a ochrane dravých vtákov inšpirovaný Medzinárodným stretnutím sokoliarov (réžia)
Lačirati (Dobrý deň) – dokumentárny film o živote cigánskej mládeže na Slovensku (scenár a réžia)
Choď a neobzeraj sa – životné osudydievčat zo zariadenia pre delikventnú mládež v Diagnostickom stredisku v Žiline (scenár a réžia) r.1990
Cestopisné filmy:
Medovožltá cesta – Dokumentárny film z potuliek po Tunise (scenár a réžia)
Sviatok na Džerbe – televízny dokument o starých remeslách a zvykoch na ostrove Džerba v Stredozemnom mori (Scenár a réžia)
Japonsko – krajina o deň vpredu – trojdielnydokumentárny film o živote, práci, remeselnej zručnosti a sviatočných dňoch Japoncov na Honšú, najväčšom ostrove japonského súostrovia od Tokia po Sendai a Morioka. (réžia)
Regata – ostrovy jadranského mora – zážitky z plavby na plachetnici Marica po jadranských ostrovoch od Splitu po Dubrovník. (scenár a réžia)