Vieme si predstaviť, že povedzme Dánsko, vzhľadom na známe súvislosti,  by
odmietlo povoliť prelet lietadla prezidenta USA Donalda Trumpa  cez jeho
vzdušný priestor. A nebol by to súkromný stroj Boeing 757 nazývaný Trump
Force One, ale Boeing 747, t. zn. Air Force One, čiže vysoko upravené
a zabezpečené lietadlo, na palube ktorého sa nachádza úradujúci americký
prezident smerujúci kamsi na oficiálnu návštevu.
Alebo by niektorý z európskych štátov zablokoval lety prezidenta  Zelenského na
medzinárodné rokovania. Reakcia by bola okamžitá a jednoznačná. Hovorilo by sa o
porušení spojeneckej solidarity, o bezprecedentnom kroku, o ohrození jednoty
Západu. Padali by ostré diplomatické vyhlásenia a tlak na nápravu by bol enormný.
A poďme k meritu veci. Je známe, že premiér Slovenskej republiky, členského štátu
NATO, ktorý nikdy nemal a nebude mať súkromné lietadlo a nepoletí kdesi na oslavy
ako nejaký Robert od Topoľčian, ale mieni ako premiér suverénneho štátu na palube
lietadla letky ministerstva obrany či vnútra cestovať oficiálne na oslavy výročia
víťazstva nad fašizmom do iného štátu. A tu zrazu, stopka. Od iných členských
štátov NATO, teda spriatelených krajín, ktorým by sme, mimochodom museli utekať
na pomoc podľa článku 5 Aliancie. Tu by už nebola stopka na prelet nášho či našich
lietadiel ? Zabudlo by sa, že slovenský premiér sa musel do Moskvy zakrádať po
podstatne dlhších letových trasách ? Ak je nepredstaviteľné, aby hlavy štátov,
premiéri, ministri iných väčších krajín čelili urážkam a poníženiu, ak sa
dehonestujúci princíp beztrestne uplatní voči Slovensku, tón je zrazu iný.
Rozhodnutie pobaltských štátov neumožniť prelet lietadla Slovenskej republiky s
premiérom smerujúcim do Moskvy sa relativizuje, vysvetľuje, ospravedlňuje. Práve tu
sa naplno ukazuje problém dvojitého metra. A čo na to generálny tajomník NATO?
Nejde pritom o obhajobu konkrétnej cesty, ani o hodnotenie jej politickej vhodnosti.
Ide o zásadu. Ak raz pripustíme, že členský štát môže z politických dôvodov
blokovať pohyb predstaviteľa iného člena, vytvárame precedens, ktorý je svojou
povahou nestabilný a potenciálne nebezpečný. Je hanbou a je úplne jasné, kto má
toto maslo na hlave. Niet pochýb, že v rámci NATO by mali platiť pravidlá, ktoré sú
predvídateľné a rovnaké pre všetkých. Nie situácia, v ktorej sa miera rešpektu k
suverenite mení podľa toho, kto je práve adresátom rozhodnutia.
Pobaltské štáty – Litva, Lotyšsko a Estónsko – argumentujú svojou historickou
skúsenosťou. Prosím, rešpektujme, že to vidia po svojom. Nepochybne je tragická a
zaslúži si rešpekt. No ak sa história začne používať ako univerzálny nástroj na
obmedzovanie partnerov, prestáva byť vysvetlením a stáva sa nástrojom politického
tlaku. Naopak, Slovensko má pritom rovnako legitímne právo na vlastnú historickú
pamäť aj na vlastné zahraničnopolitické rozhodnutia. Ak je toto právo v praxi
podmienené tým, či sa zhoduje s interpretáciou iných, potom už nehovoríme o
suverenite, ale o jej obmedzenej verzii. Asi sa s pobaltskými krajinami nezhodneme,
ako my vidíme a chápeme úlohu Červenej armády, Rumunov a príslušníkov ďalších

krajín pri oslobodzovaní nášho územia od hrozby fašizmu. My nespochybňujeme
právo Estónska, Lotyšska a Litvy, ako aj ostatného sveta na vlastné ponímanie
histórie. Nech si však nikto nedovoľuje dehonestovať a degradovať naše pohľady
spečatené životmi a krvou desaťtisícov tých, ktorí sa obetovali, aby sme mohli
slobodne žiť. A toto si budeme pripomínať a pamätať, aj keby premiér mal využiť,
obrazne balistickú krivku, aby sa išiel civilizovane pokloniť a poďakovať, ale nielen
do Moskvy, ale aj všade tam, kde je treba vzdávať úctu. Od Francúzska až po
Ameriku.
Otázka určite nestojí tak, či cesta premiéra Fica do Moskvy na oslavy víťazstva nad
fašizmom je správna alebo nie. Otázka znie: chceme Alianciu, v ktorej sa rozdielne
názory riešia politicky, alebo Alianciu, v ktorej sa začnú používať administratívne
nástroje na disciplinovanie partnerov? A to aj za cenu ponižovania ? Diskusia o
recipročných opatreniach je v tomto kontexte nevyhnutná. Blanárovo ministerstvo by
rozhodne nemalo mlčať. Nie preto, že by eskalácia bola cieľom, ale preto, že bez
pomenovania dôsledkov sa každý precedens stáva novým štandardom. Ak by sa
logika škandalózneho rozhodnutia pobaltských štátov mala uplatňovať a naďalej
dôsledne, otvorila by dvere svetu, v ktorom si spojenci navzájom komplikujú základné
diplomatické aktivity podľa aktuálnych politických preferencií. To by bol koniec
dôvery, na ktorej NATO stojí.
Dvojitý meter nie je len morálny problém. Je to strategická slabina. A každé jeho
tolerovanie nás k nej posúva bližšie.

MILAN ŠPANÍR, publicista