Na úvod základná myšlienka, s ktorou nemožno nesúhlasiť. Novinár nemá byť rozhodcom, ktorý občanom oznámi, kto z politikov má pravdu. Má byť sprostredkovateľom, ktorý umožní, aby každý si pravdu dokázal čo najlepšie posúdiť sám.
Inými slovami, namiesto interpretácie najprv konfrontácia tvrdení a „faktov“ s faktami. Alebo ešte jednoduchšie povedané, novinár nemá, často zaujato, hodnotiť a známkovať politickú scénu, slová, ale konkrétne skutočnosti. Čoraz častejšie sa vynárajú pocity, že slovenská žurnalistika namiesto objasňovania verejného priestoru prispieva k jeho zahmlievaniu. Nie preto, že by novinári nemali právo na názor. Majú. A dokonca je zrejmé, že dobrý novinár môže a má mať svoj názor. Problém nastáva vtedy, keď sa názor začne vydávať za fakt a interpretácia za dôkaz. Stačí sledovať verejné spory politikov, ministrov, bývalých ministrov či ďalších predstaviteľov. Poďme k čerstvej veci – k tomu, čo povedal premiér Robert Fico na adresu generálnej prokuratúry a jej šéfa Žilinku. Alebo, ako isté okolnosti i vidí súčasný minister obrany Robert Kaliňák a exminister Naď. Netreba chodiť okolo horúcej kaše. Novinári idú po povrchu. Od uverejňovania názorov o zlyhávaní prokuratúry, zo strany vlády, až po opačné tvrdenia, od opozície, o ohrozovaní nezávislosti a útokov na právny štát. A v druhom prípade o bezbrannosti štátu vďaka darom na Ukrajinu, až po záver, že vlastne sa nič nestalo.
Ako sa v tom má vyznať obyčajný občan ? Podľa sympatií k jednému či druhému táboru ? A stačilo by málo. Aby poctivý žurnalista položil vedľa seba vetu za vetou to, čo povedal premiér, a to, čo povedal generálny prokurátor. To, čo tvrdí minister obrany Kaliňák a to, čo tvrdí jeho predchodca Naď, ako to zhodnotili prokurátori. Bez prívlastkov. Bez nálepkovania. Bez toho, aby sa čitateľovi vopred naznačilo, komu má veriť.
A potom by sa novinár opýtal: Čo z toho je overiteľný fakt? Čo je iba tvrdenie? Čo je názor? Čo je možné doložiť dokumentami ? Čo bolo povedané predtým a čo dnes? Kto si zjavne protirečí ? A kde jednoducho dôkazy chýbajú? Vyzerá to zložito ? Časovo náročne ? Nech sa zainteresovaní nehanbia a priznajú, že si pomáhajú umelou inteligenciou. Nech tak učinia aj v uvedený prípadoch. Výsledkom by bola skutočná služba verejnosti. Veru tak, veď novinár nemusí rozhodnúť spor za občana. Jeho úlohou je vytvoriť také podmienky, aby občan nebol odkázaný iba na dôveru v novinára. Možno práve tu je jeden z najväčších problémov dnešnej žurnalistiky: občanovi často neponúkame dostatok faktov na vytvorenie vlastného názoru, ale hotový názor na fakty. A potom sa čudujeme, že spoločnosť je rozdelená a že ľudia žijú v úplne odlišných „realitách“.
Ako teda dosiahnuť nezaujaté porovnávanie? Nie zákazom názorov. Nie požiadavkou, aby novinári nemali politické alebo hodnotové postoje. To by ani nebolo reálne. Skôr vytvorením a dôsledným dodržiavaním profesionálneho pravidla: Najprv ukáž. Potom overuj. A až napokon interpretuj. Ak sa stretne päť protichodných tvrdení, daj ich na jednu pomyselnú misku váh. Ku každému pridaj dostupné dôkazy, dokumenty, časové súvislosti a overiteľné fakty. A ak dôkaz neexistuje, povedz jednoducho, že toto tvrdenie sa nepodarilo overiť. Aj to je novinárska odpoveď. Možno dokonca jedna z najpoctivejších. Pretože úlohou žurnalistiky nie je vychovávať alebo dokonca nútiť občana k tomu, aby veril jednému politikovi namiesto druhého. Úlohou žurnalistiky je naučiť občana rozlišovať medzi tým, čo niekto povedal, čo sa skutočne stalo a čo z toho možno oprávnene vyvodiť. To je oveľa ťažšia práca než napísať komentára naháňať politika, po chodbách parlamentu, s prepáčením, až po WC. Ale práve preto je práca novinára ťažká, ak je slušná a zodpovedná. Nuž, ďalšia horúca téma pre blížiacu sa schôdzu našej Slovenskej asociácie novinárov /SAN/.
Ak človek vychádza z vlastných mediálnych skúseností nadobudnutých za desiatky rokov, jadrom zamyslenia by mohla byť jedna veta, totiž, že novinár nemá občanovi povedať, komu má veriť. Má mu ukázať, čo každý z aktérov povedal, čím to dokladá a kde sa jeho tvrdenie rozchádza s faktami. A ešte ostrejšia formulácia vhodná možno ako záver článku: Keď novinár namiesto váženia tvrdení začne vážiť ľudí, prestáva byť sprostredkovateľom informácií a stáva sa účastníkom sporu. Niekedy aj smiešnym.
A to je tragédia, niekedy aj komédia.
MILAN ŠPANÍR. publicista