Ak sme na tomto mieste v príspevku pod titulkom  „Ako donútiť novinárov k poctivosti“ trochu brnkali pod nos mladším kolegom v branži za povrchnosti, ktoré znižujú ich dôveryhodnosť na verejnosti, bolo to potrebné, lebo je milión dôvodov na nespokojnosť.  Nič v zlom, bolo to z pozície oveľa staršieho človeka od pera a s pochopením, že veď všetci sme boli mladí a chybám sa málokto vyhne. 

Ibaže, z reakcií na príspevok sa o. i. ukazuje aj dôležitosť myšlienky, že ak na jednej strane sa oprávnene žiada zodpovednosť toho, kto informuje verejnosť, musí ísť aj o zodpovednosť toho, kto o verejnom živote rozhoduje. Teda politikov. Povedať, že niekedy  dosť tárajú, aj keď vedia, že ich sledujú mikrofóny a kamery, je síce ostré hodnotenie, ale možno skúsiť kultivovanejší postoj. Začnime hádam tým, že ak politik vystupuje vo verejnej funkcii, platenej občanmi, jeho slová /a činy/ majú dôsledky. Môžu ovplyvniť občanov, trhy, zahraničné vzťahy, dôveru v štát, a pod. Sloboda prejavu ? Áno, ale to neznamená , že ide o oslobodenie od zodpovednosti. Nik totiž nemá právo vydávať nepravdu za fakt, manipulovať alebo vedome zavádzať. 

Spojené nádoby politikov a novinárov jasne napovedajú, že ak novinár postrehne, a to nie je ťažké, že politik je slabší v „kramflekoch“, dostáva sa na koňa. O to viac aj politik, ak zistí, že ten novinár je nepripravený a kĺže sa na povrchu. Alebo je predpojatý.  Aký je výsledok pre poslucháča a diváka ? V oboch prípadoch zle uvarená polievka, Nielen presolená alebo bez soli, ale skôr žbrnda vhodná akurát pre psov. Býva to najmä vtedy, keď obe strany vlastne iba súťažia, kto povie väčší nezmysel hlasnejšie. A ďalší smutný rezultát, lebo demokracia  nestráca len kultúrnosť, ale čo je oveľa horšie, znižuje sa schopnosť občana rozlišovať medzi faktom, názorom, propagandou alebo jednoducho medzi trikmi, fígľami.

Téma je to široká, ešte sa k nej bude treba vrátiť. Čitatelia nemajú radi dlhočizné články. Trpí tým aj taký renomovaný autor, akým nesporne je Edo Chmelár, a aj niektorí ďalší známi autori. Preto zatiaľ aspoň zopár  konkrétnych a čerstvých príkladov a v závere, bude nasledovať zhrnutie. Poďme teda k nedeli  13. septembra. Celá lavína útočiaca na divákov televízií sa začína ako tradične už o desiatej a ak vás len trochu zaujíma politika, do štrnástej hodiny sa od obrazovky nehnete. Tá spomínaná polievka nemusí byť, lebo manželka vás odoženie od stola, ak začnete chlípať až po druhej popoludňajšej hodine,  celkove po štyroch hodinách. Tiež by sa dalo dlho analyzovať, ako sa vodí našim televíznym, rozhlasovým a televíznym čarodejníkom /a čarodejníčkam,/ totiž Královi, ktorý už vyskakuje odvšadiaľ, Gudiakovi, Lacovej a ďalším hviezdam či hviezdičkám. 

A čo teda naposledy „vyskočilo“, čo recipientov takmer núti padať zo stoličiek alebo inak povedané, vyvoláva nepríjemné otázky, dokedy a koľko nezmyslov ešte unesie naša politika sprostredkovaná médiami. Prvý príklad – debatujú vysokí ústavní činitelia, ktorými nesporne sú predseda parlamentu a podpredseda. O ministrovi Tarabovi, ktorý sa vraj ide porúčať z vlády. Čo všetko sa povedalo o gabčíkovských turbínach, ponechajme bokom. Problematika je to zložitá, občan v tom môže mať zmätok. Alebo tomu vôbec nerozumie. Zbystrí pozornosť, keď počuje o čistení Dunaja. Ten nižšie postavený podpredseda, s mysliteľským výrazom istého politika z minulého storočia,  v spojitosti s tým, koho odvolá alebo vymenuje prezident, totiž zrazu vybľafne,  prepáčte za výraz, že našu najväčšiu rieku budú bagrovať Taliani. A naša hlava štátu má v tom nejaký záujem… 

Nuž, pán Pellegrini vie šoférovať traktor a vyorávať zemiaky vo vlastnej záhrade, čo je inak chvályhodné, ale že by sa on alebo jeho kancelária chystala zadovážiť  bager na čistenie dna tej neposlušnej veľrieky ?  Aj laik v politike chápe, že niečo tu veľmi smrdí. Predovšetkým moderátor, ktorým toto nepohlo, mal požiadať cteného hosťa, aby doložil dôkaz, lebo inak je to hlúpy  a naivný pokus s pomocou „senzácie“ zamávať politickými bodmi. Aby niekto nepodozrieval, že ostrie tejto úvahy smeruje len na jednu progresívnu/ stranu, kritiku treba adresovať aj oponentovi v debate, totiž druhému najvyššiemu ústavnému činiteľovi. Mal sa oveľa, oveľa ráznejšie zastať hlavy štátu. Inak  ostávajú nezodpovedané vážne otázky – ak novinár toleruje zjavný nezmysel, vzniká dvojitá nezodpovednosť. A čo poctivosť politikov ? Kedy môže politik hovoriť evidentné nezmysly ? Nepodceňuje tým občanov, ktorí by ho mali, obrazne povedané, defenestrovať ? Koľko nezmyslov ešte unesie politika a médiá ? Je slovo politického činiteľa beztrestné, ak to je na hrane alebo ešte za ňou z hľadiska naplnenia skutkovej podstaty ? 

Hovoriť možno veľa a hocičo. Čo sa môže stať v krčme je známe. Slovo politika má však aj medzinárodný dosah, minimálne o dôveryhodnosti štátu. Klamstvo novinára najčastejšie postihuje jedného človeka alebo jeho rodinu. Klamstvo politika celý štát alebo krajinu. Mimochodom, o jednom pokrytectve na záver – naši politici sa akosi boja  označenia štát. Samá krajina… 

Ale nehanbia sa byť alebo sa biť o funkciu štátneho tajomníka. Nemalo by sa to premenovať na krajinného politika ? 

MILAN ŠPANÍR, publicista