Zamyslenie začnem aktuálnymi spojenými voľbami, aj keď poznatkom  z tých minulých. V jednej veľkej obci sa predstavil stovkám  voličov na mítingu výborný kandidát, ktorého prišli podporiť aj politické špičky, umelci, a pod. Všetko v poriadku, až na „detail“. Ukázalo sa, že jeho rétorické schopnosti sú pod psa .Ani mu nebolo rozumieť… Nevyhral.  A možno dodnes ľutuje,  koľko do toho investoval.
A čo veľká politika ? Nech si hovorí kto chce, čo chce, na premiéra Roberta Fica jednoducho nemajú, ak sa to objektívne porovnáva s oponentami. Výborný je aj Tibor Gašpar, je aj niekoľko  ďalších tipov na premiantov, ale  v tomto ohľade my Slováci nie sme majstri sveta. A ani dlho nebudeme, lebo čítanie a učenie zaostáva. Slovná zásoba a umenie spojené s hovorením nespadne z neba.
 Schopnosť presvedčivo rozprávať a zdôvodňovať  patrila oddávna k významným predpokladom úspechu vo verejnom živote. Už v antickom Grécku a Ríme bola rétorika považovaná za umenie, ktoré mohlo rozhodovať o výsledku politických diskusií, súdnych sporov i osude verejných činiteľov. Dobrý rečník musel vedieť nielen správne formulovať myšlienky, ale aj zaujať poslucháčov, argumentovať a reagovať na svojich oponentov.
S príchodom tlače, rozhlasu a televízie sa dosah hovoreného slova zásadne rozšíril. Dnes, v ére internetu a sociálnych sietí, môže jediný prejav v priebehu niekoľkých minút osloviť milióny ľudí. Zároveň však platí, že mediálna pozornosť sa často sústreďuje skôr na údernosť výroku, emóciu či konflikt než na vecnú podstatu vyslovenej myšlienky.

Osobitné postavenie má rétorika v politike a predvolebných kampaniach. Politik musí vedieť predstaviť svoj program, vysvetliť zložité problémy zrozumiteľným jazykom a obhájiť svoje rozhodnutia. Presvedčivý prejav mu môže pomôcť získať dôveru verejnosti. Samotná rečnícka zručnosť však ešte nie je dôkazom odbornosti, čestnosti ani správnosti predkladaných riešení. Práve tu sa ukazuje aj odvrátená strana rétoriky. Rovnaké nástroje, ktoré môžu slúžiť na vysvetľovanie a kultivovanie verejnej diskusie, možno využiť aj na zveličovanie problémov, vyvolávanie strachu, zjednodušovanie zložitých otázok či odvádzanie pozornosti od podstaty veci. V predvolebnom zápase preto niekedy rozhoduje nielen to, čo politik hovorí, ale aj to, ako dokáže svoje slová prispôsobiť očakávaniam a emóciám publika.

V spoločnosti presýtenej informáciami by sme preto nemali posudzovať politikov iba podľa ich rečníckych schopností. Dôležité je porovnávať ich vyhlásenia s konkrétnymi činmi, sľuby s výsledkami a sebavedomé tvrdenia s overiteľnými faktami. Rétorika je mocný nástroj. Sama osebe nie je ani dobrom, ani zlom. Rozhodujúce je, či slúži na objasňovanie pravdy a presadzovanie verejného záujmu, alebo sa stáva prostriedkom manipulácie.

Napokon totiž nejde iba o to, kto dokáže najlepšie hovoriť, ale aj o to, kto dokáže svoje slová obhájiť skutkami. A rovnako dôležité je, či my, občania a voliči, dokážeme počúvať nielen ušami, ale aj kritickým rozmýšľaním. A čo my, novinári ?  Nezabudnime na moderátorov televíznych debát. Úvodníky niektorých sú úbohými pokusmi, ale to je už iná téma. 

MILAN ŠPANÍR, publicista