Pozná každý autor na sociálnych sieťach rozdiel medzi glosovaním a komentovaním ? To prvé sú stručné poznámky k niečomu, to druhé je výklad, vysvetlenie alebo stanovisko k niečomu.

Je v tom veľký rozdiel a nedlhá história rozvoja internetu  potvrdzuje, že drvivá väčšina pisateľov sa prikláňa k tomu na druhom mieste a teda inak povedané, k mudrovaniu, bez kvalifikovaného poznania podstaty veci. Pravdaže, sú aj svetlé výnimky týkajúce sa toho poznania. My v  Slovenskej asociácii novinárov /SAN/  poznaním disponujeme, ale drvivá väčšina nemá prístup k serióznej žurnalistike…Keď tomu pridáme aj znásobené počty anonymných reakcií s rafinovanými podpásovými údermi, urážkami a osočovaním, je tu naozaj veľký problém, čo spolu s lavínou takmer smrteľnej a živočíšnej nenávisti v politike a médiách vytvára obrovský problém v myslení verejnosti, s dôsledkami, ktoré ani netreba pripomínať vo vzťahu k duševnému stavu spoločnosti. A najmä mládeže. 

Tento pridlhý úvod je namieste a poďme k veci. Ani desiatky rokov skúseností v žurnalistike mnohých už neprinútia, aby  niečo komentovali. Radšej sa , prikláňajú ku glosovaniu, ale ono sa to niekedy trochu prelína. Najlepšie začať aktuálnym prípadom. Posledná Králova relácia na TA 3 bola plná trápnosti aj vo výkone moderátora, nechápavých pohľadov v podaní dvoch mužov z Republiky a fŕkaní slín dvoch žien z Progresívneho Slovenska. Ani muži neboli celkom krotkí, ale tie dve dámy sa svojím nezastaviteľným kvákaním prezentovali tak, že to vyvolávalo pocit, či radšej neutekať na kraj sveta, ak by išlo o manželky /partnerky/ v domácnosti. 

Takže, ďalší dôvod na glosu. Istý umelec s krstným menom Andy sa vyznal, že kvôli politike by najradšej odtiaľto odišiel, inak povedané, zutekal by. Žiada si to zmysluplný dovetok. Kam, do Česka, Ameriky, či kamsi do Afriky ? A otázka, nebolo by to skákanie z blata do kaluže ? A nenúti to k zamysleniu, že keby v neblahých časoch jeho prarodičov, starých rodičov a rodičov nebodaj všetci ufujazdili zo svojej vlasti, čo by zanechali ? Nič by nebolo a ani na kávičku by si nebolo kde sadnúť. A kde by sa hralo v divadlách, keby ich nik nepostavil, lebo išiel za lepším, aj keď tu radšej negeneralizovať. 

Nebolo by treba sa nad tým hlbšie zamyslieť, riadiť sa zdravým sedliackym rozumom a nachádzať dobro v sebe namiesto nenávisti a neľúbosti k druhému s iným názorom a aspoň elementárnu slušnosť a úctu ? Nielen k tým, ktorí sa v minulosti obetovali svojou drinou a často položili na oltár domoviny aj svoje životy, ale aj k tým, ktorých sme viac menej demokraticky ustanovili na piedestály moci ? 

Pokračovaním glosovania je udalosť, ktorá sa viaže na predchádzajúce myšlienky. Dotknem sa istého uznávaného a frekventovaného publicistu. Bez menovania, lebo napokon takých je nás viac, všakže ? Dosť ho vidieť v televíziách, ale prejavuje sa aj v trošku pridlhých komentároch. A jednom z posledných neobyčajne tvrdo a nemilosrdne zaútočil na premiéra. Zvozil ho až pod čiernu zem. Žiaľ, aj so známkami takej podpásovosti, ktorá chtiac nechtiac evokuje ideu, či by sa nemalo zachovať aspoň minimum úcty k tomu, čo subjekt ostrých šípov zažil v nedávnej minulosti. Kto z nás vie, čo je vcucnúť do seba viacero projektilov z deviatky, ktorá veru môže zabiť aj slona ? Čo ten človek prežil a prežíva ? Tých rán, z ktorých každá mohla odprevadiť človeka na druhý svet síce nebolo sedem ako v Sarajeve, ale… 

Aby nedošlo nesprávnemu pochopeniu. Aj pri potrebnej kritike vo všeobecnosti treba trvať na úcte k inej bytosti. Vrcholní predstavitelia štátov majú mať zvýšenú ochranu. Aj keby nebol tých striel. Ak niekto sa zníži k tomu, že možno s osobným pocitom zakomplexovanosti šliape po „komentovanom“, že iní možno zneužívajú jeho zákonité indispozície, nepripomína to aspoň zďaleka hyenizmus a zákony džungle ? 

Sú to preexponované tvrdenia ? Možno, ale ako ináč, bez predlhých článkov do toho „buchnúť“ a presvedčiť, že v mnohom sme sa už priblížili ku dnu ? A že spoločnosť a jej zdravé sily spojenej s múdrosťou a vyspelosťou národa by mali zabrániť eskalácii zloby, čo je cesta do pekla ? Nebolo by načim na začiatok pouvažovať nad tým, že napr. majitelia televízií postavia do moderátorských kresiel všeobecne uznávané novinárske osobnosti, lebo aj takí sú, ktorým sa povie, na čo musia dbať ? Aby každý mohol vysloviť názor, ale odpovedal na otázky, neodbočoval od dohodnutej témy, oponoval protivníkovi, ale prísne by sa vyhýbal jeho /totalitného/ kádrovaniu ? 

Ak sa nedá prikázať, aby účastník televíznej besedy sa milo usmieval, správal sa s pochopením, ale žičlivo k partnerovi v debate, aspoň upozorniť že výrazy tváre pripomínajúce zlé ježibaby /aj ježibabiakov/ nech si nechajú doma , ak nechcú stratiť posledné sympatie od celkovo zdravého národa ?

Posledná téma na glosovanie, je úcta k politikom. Ak však nemá ísť v tomto príspevku o dlhočizné tirády, kedy čitateľ na konci zabudne, o čom sa hovorilo na začiatku, avizujem druhé pokračovanie. Pod titulkom Bez úcty to nepôjde alebo Od antiky po malosť mjr. Borovičku. 

MILAN ŠPANÍR, publicista