A máme za sebou ďalšie oslavy 17. novembra 1989. Totalitné „poručit větru dešti“ sa nepodarilo, čo bolo, ako sa zdá, jedným z hlavných dôvodov istej rozpačitosti, keď v srdci Slovenska dorazilo na slávnosť tuším okolo dvesto ľudí… Nechce sa to veriť, číslami sa v takýchto prípadoch hauzíruje, ale je fakt, že tie počty účastníkov boli sotva polovičné v porovnaní z minulosťou. To však nie je podstatné, veď ide o obsah. A ak vrchol podujatia na bratislavskom Námestí SNP mala byť ikonická pieseň – modlitba Kubišovej v pozoruhodnom podaní herečky Magálovej, nuž veľká sláva to veru nebola. Keď k tomu pridáme láskyplné vyjadrenia rečníkov z tábora opozície, v ktorých absentovala nenávisť, zloba a nežičlivosť, pravdaže, myslené ironicky, neodbytne sa tlačí do rozumu otázka, kam sme to za 37 rokov dopracovali.
Najrenomovanejší komentátori a politológovia už stihli oboznámiť so svojimi závermi polovicu národa. Tá druhá si myslí presný opak. Asi to tak musí byť, veď demokracia…Ibaže, úroveň myslenia a poznania… Na akom stupni sa nachádza ? Nepostúpila kontaminácia vedomia na nebezpečne nízky bod? Keď rafinovaná propaganda a vymývanie mozgov majú živnú pôdu, keď adresátmi sú ľudia, ktorí sa v zložitých procesoch vyznajú tak, ako iní v atómovej fyzike. Keď chýba úcta k autoritám, politikom, starším, rodičom…V tomto príspevku platí, že šuster, drž sa svojho kopyta. Preto sa sústredíme na to, že začínať by sa malo od seba. My, novinári, tiež máme toho za ušami viac ako dosť, aj keď je dôvod sa vyhovárať. Priestor na písanie chýba, mainstream maj v rukách iní, nám chýbajú aj prostriedky na to, aby sme sa raz v roku stretli a nezaplatili si sami kávu, nehovoriac o horibilných sumách za prenájom sály. Bez kávy sa zaobídeme, ale zasadať na ulici na lavičkách v parku asi to nie je to pravé orechové. Slovenská asociácia novinárov /SAN/ sa v posledných dňoch stala regulárnym členom svetovej novinárskej organizácie, až hen v Pekingu sme dostali do povedomia a rovnako aj informácie, ako sa mocní macošsky správajú, na rozdiel napr. od Poľska, ale to je už o inom.
Čo v danej situácii sa môže robiť ? Skúsme sa zamyslieť a vplývať na to, aj dôraznými upozorneniami, aby si niekto neprivlastňoval ani patent na rozum, dokonca aj vo verejnoprávnych médiách, a ani akési zvláštne právo na manipuláciu. A ako je to v zahraničí? Veruže, nie je to bez pravidiel. Politikov nezmeníme, na to sú voľby, mladých nenaučíme a neprevychováme, zodpovedná je popri rodičoch škola, atď. Takže, čo to o vplyve na formovanie verejnej mienky. Veľmi poučný je príklad Veľkej Británie. Regulačný úrad Ofcom presadzuje zásadu due impartiality, teda primeranej nestrannosti. Podľa jeho pravidiel sa politické spravodajstvo musí vyznačovať náležitou presnosťou a nestrannosťou. Nevyžaduje to rovnaký počet sekúnd pre každého účastníka, ale zodpovedajúce zastúpenie relevantných stanovísk. Aj BBC vo svojich redakčných pravidlách zdôrazňuje potrebu kriticky preverovať sporné tvrdenia a podľa okolností poskytnúť priestor na odpoveď.
Z toho vyplýva podstatný princíp. Spravodlivosť v diskusii neznamená, že každý musí hovoriť rovnako dlho. Znamená, že moderátor nesmie svojím postupom systematicky znemožňovať vecnú konfrontáciu relevantných argumentov. Slovensko nie je právnou výnimkou. Aj § 25 zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách upravuje názorovú pluralitu a objektívnosť a nestrannosť spravodajstva a aktuálnej publicistiky, pričom zohľadňuje aj zákonom uznané samoregulačné mechanizmy. Ibaže, čo je na papieri, má často ďaleko od praxe. Nejde iba o morálnu požiadavku slušného novinárstva. Za určitých okolností môže ísť aj o otázku dodržiavania zákonných pravidiel vysielania. A poďme do Francúzska. Tam sakontroluje sa aj to, kedy ten ktorý politik dostane slovo. Francúzsky regulačný úrad Arcom prísne sleduje politický pluralizmus v televízii a rozhlase, vrátane rozdelenia vysielacieho času medzi politické prúdy. Veľmi zaujímavý je konkrétny prípad z 10. júna 2026. Arcom formálne upozornil verejnoprávne Radio France na porušovanie pravidiel politického pluralizmu, pretože významná časť vystúpení predstaviteľov jednej politickej strany pripadala na nočné hodiny. Regulátor teda posudzoval nielen množstvo vysielacieho času, ale aj jeho umiestnenie. To je mimoriadne cenný argument. Ani matematická rovnosť vysielacieho času nemusí znamenať skutočnú rovnosť príležitostí.
A Nemecko ? Nedovolia obchádzať zákonnú požiadavku nezávislosti a vecnosti. Mediálna legislatíva požaduje, aby spravodajstvo a informačné programy rešpektovali uznávané novinárske zásady, boli nezávislé a vecné a aby sa komentáre zreteľne odlišovali od spravodajstva. Verejnoprávnym médiám navyše ukladá osobitné povinnosti týkajúce sa objektivity, nestrannosti a názorovej rozmanitosti. V Európskej únii sa ochrana plurality a redakčnej nezávislosti posilnila aj Európskym aktom o slobode médií, ktorého väčšina ustanovení sa uplatňuje od 8. augusta 2025. Čo o tom vieme na Slovensku ? Nejaké konkrétne rozhodnutia existujú. Rada pre mediálne služby 23. apríla 2025 upozornila na porušenie zákona televízie JOJ 24 a TA3. V oboch prípadoch išlo o kritické vyjadrenia politológov na adresu vládnej koalície, ktoré podľa Rady neboli dostatočne vyvážené relevantnými protiargumentmi. Jedno je isté. Rovnaký profesionálny meter sa musí uplatňovať bez ohľadu na to, či je predmetom kritiky vláda alebo opozícia.
Áno, jeden politický tábor býva spokojný a druhý nespokojný. Meradlom objektivity médií nemôže byť spokojnosť politikov. Musí ním byť kvalita informácií poskytovaných verejnosti. A naliehavá otázka, môžu médiá skutočne kontaminovať verejnú mienku? Existujú vedecky preukázané mechanizmy, ktorými opakovanie informácií ovplyvňuje ich vnímanú vierohodnosť. Psychológia pozná takzvaný illusory truth effect – efekt iluzórnej pravdivosti. Človek môže opakované tvrdenie začať považovať za pravdivejšie len preto, že ho už viackrát počul. A ešte aspoň jeden údaj: podľa Reuters Institute for the Study of Journalism dosiahla v roku 2026 celková dôvera v spravodajstvo na Slovensku iba 19 percent. Ide o výsledok prieskumu vnímania médií, nie o dôkaz ich objektívnej zaujatosti. Je to však vážny signál krízy dôvery. A čo mládeže, ktorá už nevie myslieť ? Aspoň takto sa to traduje. Mladí ľudia nie sú jednotnou skupinou pasívnych prijímateľov informácií. Mení sa predovšetkým prostredie, v ktorom informácie získavajú. Podľa výskumu Reuters Institute z roku 2025 označilo 44 percent respondentov vo veku 18 až 24 rokov naprieč skúmanými trhmi sociálne siete a videoplatformy za svoj hlavný zdroj správ.
Najväčším nebezpečenstvom nie je, že mladá generácia nedokáže myslieť. Nebezpečenstvom je informačné prostredie, ktoré ju čoraz častejšie vedie k okamžitému prijímaniu hotových názorov namiesto ich kritického preverovania. Záver ? Tých odkazov 17. novembra je oveľa viac. Myslime na to, či vonku prší alebo je pekné počasie…

MILAN ŠPANÍR, publicista
