Na úvod jeden aktualizačný moment. Predseda vlády Robert Fico počas štvordňového pobytu v Košickom kraji si našiel čas aj na poskytnutie rozhovoru v rozhlasovej relácii Sobotné dialógy.
Verejnoprávna pôda sa sem-tam otriasala v základoch, lebo premiér školácky „cvičil“ s moderátorom Baránkom ako už dávno nie. Odzneli aj vety, že „chcete odo mňa recept v troch sekundách“, na prípravu sviečkovej, keď redaktor sa pokúšal vodiť premiéra ako na retiazke formulovaním zložitej a vlastne nezodpovedateľnej otázky. Ďalej, prečo nepriznáte, že kus ruského syra sa veľmi páči európskemu havranovi, keď si moderátor myslel, že Fica privedie do rozpakov vo veci zmrazených ruských aktív vo výške 140 miliárd. Moderátor sa topil aj pri európskom dlhu vo výške 600 miliárd, čo by sa malo zvýšiť na 900 miliárd pomaly s neprekonateľnými prekážkami pri tvorbe únijného rozpočtu.
A to bolo všetko, čo určite znechutilo redaktora Baránka ? Ešte zaznela aj výčitka o účelovom stavaní scenára verejnoprávnej relácie len na denníku N, ďalších podobných médiách a na opozičných postojoch. A priamo do svedomia smerovala odpoveď o tom, ako Robert Fico chce zmierovať spoločnosť. „To sa pýtate mňa, veď chceli ma zastreliť, na to ste akosi rýchlo zabudli…“ A šľahačkou na torte bolo poučné konštatovanie, že mohli by sme byť najbohatším štátom sveta. Podľa premiéra by stačilo exportovať tú posadnutosť, nenávisť, šírenie klebiet, zlomyseľnosť, uzurpovať moc za každú cenu aj bez prejavenia patričnej spôsobilosti, a pod.
Možno si kolegovia zo Slovenskej asociácie novinárov /SAN/ povšimli, že pri tvorbe príspevku sa usilujem držať sa faktov a nič nekomentovať v prospech jedných alebo druhých. Nevidím v tom zmysel. Ak napr. doc. Eduard Chmelár, jeden z výrazných slovenských politológov v poslednom období vysiela varovné signály, keď hovorí o hrozbe straty štátnosti, rozklade mravov, nenávisti, ktorá sa stala národným športom, o politike, ktorá sa zmenila na trh márnosti, má pravdu – no iba z polovice. Diagnóza sedí, prognóza nie je beznádejná. A práve o to mi ide. Čo pomôže veci, ak obsiahle články, pomaly rozsahom ako brožúry usilovne bude písať spomínaný Chmelár, vtĺkať do hláv divákov svoje múdrosti Král, či dokonca podivuhodný redaktor Schutz alebo hlavný ideológ Šimečka st., či moja skromná maličkosť, vždy pôjde do istej miery o vnášanie rozporuplnosti a zmätkov do myslenia ľudí. A náš národ, bez ohľadu na to, čo si myslí jeden z menovaných, je ďaleko od toho, aby platilo nehorázne tvrdenie o zbabelosti a hlupákoch. Dajme možnosť, nech si občania utvoria vlastný názor, aj po vypočutí premiéra v Sobotných dialógoch.
Kdesi sme sa akosistratili, čo si treba uvedomiť, aj pri spomienke na 17. november. Modliť sa nestačí, aj keď arcibiskup Bober, ktorého premiér v tomto kontexte vyzdvihol, to s výzvou myslel dobre. Demokracia sa na Slovensku unavila. Prestala byť ideálom a stala sa rutinou. Zamieňame si slobodu s bezbrehým individualizmom, právny štát s anarchiou, slobodu slova s povolením na urážky. Dokonca až tak ďaleko sa to dokotúľalo. Politici síce hovoria o „vôli ľudu“, ale málokto sa ľudu naozaj pýta. A médiá? Tie, ktoré mali byť strážnymi psami demokracie, sa často premenili na výkriky ega, marketing či nástroj manipulácie.Krízu demokracie nemožno riešiť ďalšou stranou či novým vodcom. Zmena by mala prísť zdola — z rodín, škôl, obcí, farností, spolkov.
Tam, kde sa ešte zachovala úcta, vzdelanie a ochota počúvať iný názor.
Slovensko má nesmierny potenciál: pokojný, pracovitý a citlivý národ, ktorý sa vedel aj v kritických časoch zomknúť v kríze. Len sa musí naučiť znova veriť sebe.
A čo my, novinári ?Čoraz viac je tých, ktorí nás neberú vážne. Nezlepší sa to, ak budeme len kritizovať a menej dbať o zjednocovanie, vzdelávanie, kultivovanie spoločenskej debaty. Novinár by mal byť hlasom rozumu, nie nástroja. Áno, médiá strácajú kredit – ale práve preto je ich úloha dnes ešte dôležitejšia. V novembru 1989 bola revolúcia, to je jedno, s akým prívlastkom. Revolúcie prinášajú energiu, ale aj chaos. Slovensko nepotrebuje krv, ale obrodu ducha. Zjednotenie sa neudeje v parlamente, ale v hodnotách. V úcte k pravde,v solidarite s najslabšími,v spoločnej vôli chrániť mier a energiu pre budúcnosť.To je ozajstná revolúcia – morálna, nie politická.
A na záver kardinálna otázka – má Slovensko predpoklady ? Áno, ak si to priznáme.
Máme múdrych ľudí, schopných odborníkov, obrovskú duchovnú tradíciu, a predovšetkým skúsenosť s tým, že aj z popola sa dá znovu vstať. Záleží len na tom, či sa dokážeme pozrieť jeden druhému do očí bez hnevu a s úctou. Kríza demokracie je vážna. Ale každá kríza je aj šanca na katarziu. Ak chceme patriť patrí k najvnímavejším pozorovateľom, zahoďme smútok. Áno, Slovensko prežíva krízu dôvery, únavu z demokracie, chaos hodnôt. No práve v tom je aj nádej: spoločnosť, ktorá si prizná krízu, ešte nestratila dušu. Takže, ruku na srdce a niečo si priznajme…
MILAN ŠPANÍR, publicista