Podľa jednej z definícií ľahostajnosť je stav nedostatku záujmu, citu alebo emócií voči niekomu a niečomu. Inak povedané, ide o nevšímavosť, pasivitu, apatiu. Môže sa to týkať človeka a jeho vzťahu k inému, k žene, rodine. Ak sa povie, že definícia platí aj v takej zásadnej otázke ďalšieho bytia ľudstva, t. j. všeobecného mieru a prežitia ľudstva, keď prevláda filozofia zbrojenia a vojny, zdvíha nás to zo stoličiek ? Nájdu sa politici, vedci, novinári, blogeri, u nás politológ Chmelár, ktorí do toho búšia vytrvalo, ale čo z toho ? 

Pravdaže, aktuálny ankarský samit NATO vieme ovplyvniť asi tak, ako erupcie na Slnku.  Skúsme sa znížiť od globálnych problémov k tomu, čo sa nás každodenne dotýka. Zdvihneme obočie, keď zistíme, že nedávne referendum sa nevdojak dostalo do polohy, že to vyzerá ako žart s miliónovými stratami nás všetkých a len chabý pokus mimoparlamentnej strany zviditeľniť sa ?  A opäť, vyrušilo to národ ? Nebyť spomínaného usilovného politológa, ktorý denno – denne chŕli hutné príspevky, ako veľmi to vzrušilo ? Ešte menšou drobnosťou, ktorú si ani nevšimneme, je, ak napr. ktorási sudkyňa celých 17 mesiacov rozhodovala – možno ani nespávala –  o tom, či kolegovi žurnalistovi prisúdi súdne trovy. Vo výške 2, 20 eur ! Somarinka, ako na hocičo reaguje moja dvojročná vnučka ? Asi áno, ale kráľovský plat sudkyne je už o niečom inom. Rovnako, ak právne vzdelaný tunelár miliardového podniku už 25 rokov naťahuje súdny spor o ohováraní a smeje sa aj nad nálezom ústavného súdu, ktorý síce prisúdil novinárovi mastnú sumu odškodnenia za zbytočné prieťahy a neprimeranú dĺžku konania… Lenže, čo z toho, keď  ústavný súd „zabudol“ posúdiť, či žaloba nie je len diabolským kúskom. A autor tohto žartíka dosiahol pokračovanie prvostupňového súdneho konania.  Možno preženiem, ale  až do roku 2050?  Kto sa toho dožije ? Čo to bude stáť ? A kto burcuje  na odpor voči chytrákom v tejto  a desiatkach podobných káuz ?   

 V predchádzajúcom odseku sa objavila otázka, či niečo vyrušilo národ ? Tak, poďme k národu. Ak sa na internete v utorok „náhodou“ objavila karikatúra znázorňujúca sv. Cyrila a Metoda ako tanečníkov kankánu, v podobe, keď zdvíhajú nohy a všetko ukazujú, reakciou, ak som to stihol preskúmať, bol jeden blog a asi desať ohlasov čitateľov. Človek by očakával, že aspoň zbor biskupov  by tvrdo protestoval proti nehoráznemu znesväteniu solúnskych bratov. Keďže je jasné, že známy karikaturista /nemenujem ho, lebo aj mňa nakreslí…/  je na progresívnej vlne a problém ide zjavne do politiky, ale najmä ústavy, mali sa ozvať aj politici. Aj tí, ktorí presvedčivo argumentovali, že taký Bombic nemal prečo hlivieť vo väzbe. Dá sa to porovnať ? Ak svätých niekto zobrazí s vysoko zdvihnutými nohami a dámskymi nohavičkami, nech mi útlocitní prepáčia,  nie je to najhrubšia urážka základného zákona štátu a krajiny, ktorá vychádza z cyrilometodských tradícií ?  Ak toto pripustíme ako nespochybniteľný fakt, nemal by sa slovenský národ cítiť urazený a ponížený ? Teda aj každý občan bez ohľadu na to, či patrí do dvojtretinovej väčšiny z hľadiska náboženského presvedčenia ? Bolo by zaujímavé sa dozvedieť, koľkí z  dotknutých občanov spadli zo stoličiek a aspoň poriadne zabohovali, či inak prejavili svoje rozhorčenie ? 

Je nepochybné, že karikatúra môže byť všelijaká. Aj inteligentná. Ostrá, provokatívna, ba aj nemilosrdná. Mala by však mať myšlienku. A motiváciu autora.  Ak sa z nej stane iba samoúčelné zosmiešňovanie toho, čo je pre milióny ľudí posvätné, prestáva byť prejavom odvahy a stáva sa prinajmenej  dôkazom  tvorivej bezradnosti. Obávam sa, že v tomto prípade dochádza práve k tomu. Karikatúra zobrazujúca Cyrila a Metoda v spojitosti s kankánom, publikovaná práve v čase štátnych osláv, s jednoznačnými politickými súvislosťami, nie je iba výtvarným názorom. Treba trvať na tom, že je vedomou a premyslenou provokáciou. Jej cieľom zjavne nie je otvoriť diskusiu o dejinách ani o úlohe cirkvi, ale vyvolať pohoršenie a rozdeliť spoločnosť. Predstavme si podobnú situáciu v Spojených štátoch. Počas pompéznych osláv 250 – výročia americkej štátnosti by niekto zobrazil zakladateľov USA ako démonov či erotické postavičky. Obrazne povedané, Trump by tasil kolty. A ani Američanom by to nebolo jedno. Alebo sa mýlim ? Právne by aj tam mohlo ísť o prejav chránený slobodou prejavu a  slova ? Otázka však neznie, či je to dovolené. Otázka znie, či je to hodné slobodnej a kultúrnej spoločnosti. Dokonca je aj namieste otázka, či by to autori prežili v zdraví.

Svätí Cyril a Metod ani zďaleka nepatria iba veriacim. Patria k základom slovenskej a vlastne aj európskej  kultúry, vzdelanosti a štátnosti. Ich odkaz je starší než väčšina politických sporov, ktoré dnes rozdeľujú spoločnosť. Znevažovať ich iba preto, aby autor získal pozornosť, a postavil sa v tomto prípade na stranu liberálnej opozície, je lacné. A ak má byť toto vrcholom satiry, potom je to veľmi smutné vysvedčenie našej verejnej debaty. A nezabúdajme, nie všetko, čo je dovolené, je aj múdre. A nie všetko, čo je označené za umenie, si zaslúži úctu. Veľmi váham, či som v krajnom rozhorčení nemal zájsť ešte ďalej. História totiž ukazuje, že aj antisemitské karikatúry boli často obhajované ako „satira“ alebo „sloboda prejavu“. Dnes vieme, že sa postupne stali systémovým nástrojom propagandy a postupnej dehumanizácie Židov. Za toto slovko možno dosadiť hocičo, čo bolo a čo ešte môže byť. Od prvopočiatkov vyhladzovania celých skupín obyvateľstva až po národy, od ideológie otrokárstva až po nacizmus či iný – izmus, a pod. To je dôležité historické poučenie. Tak dobre,  dnešná opovržlivá karikatúra našich svätých nie je s uvedeným rovnocenná. Presnejšie a obhájiteľnejšie je povedať, že dejiny nás učia, ako ľahko sa môže znevažovanie posvätných symbolov alebo celých skupín ľudí začať tváriť ako nevinná satira. Takýto argument je historicky aj vecne pevnejší. Úvahu končím zmierlivo. Apelujem na kolegov v Slovenskej asociácii novinárov /SAN/, aby sme to ani my neprehnali z ľahostajnosťou, niekedy z únavy alebo z nedostatku možností na vyjadrenie. Aby nebolo neskoro, ak  sa budú tolerovať bezočivosti, voči jednotlivcom, ale najmä národom. 

MILAN ŠPANÍR, publicista