Aj keď autor týchto riadkov je podstatne starší a dlhší čas pôsobiaci v médiách v porovnaní s dvomi špičkovými publicistami, ktorí v súčasnosti udávajú tón pri formovaní vedomia a myslenia podstatnej časti verejnosti,  mám na zreteli Eduarda Chmelára a Antona Hrnku, /ten je menej frekventovaný v médiách/,  nechcem sa porovnávať s týmito uznávanými velikánmi v našich skromných slovenských  pomeroch.  

Hádam sa neurazia, ak aspoň naznačím aj iné smerovanie, ktoré možno, ale určite ťažiskovo  neodznelo v ich početných vystúpeniach. Tentoraz sa o to pokúsim vo vzťahu k práve skončenému referendu.  Povedalo sa asi všetko, preto vynechám to hlavné a vyčerpávajúco odborne i politicky zdôvodnenie a trochu menej vážne, až ironicky, sa zmienim ešte o jednom aspekte. V svetoznámom románe a filme Krstný otec hlavný protagonista  opakovane zdôrazňuje, že moc nespočíva len v sile, ale aj v schopnosti vytvoriť presvedčivý príbeh.  K tomu treba zdôvodniť svoje konanie tak, aby ho okolie prijalo. Don Corleone učí svoje mafiánske okolie  konať pokojne,  „rozumne“ a nájsť argumenty, ktoré druhá strana dokáže akceptovať – hoci za nimi môže stáť aj mocenský nátlak. 

Aby sa generál bez vojska a bez zbraní predseda Naď, božechráň, neurazil, že  jeho pokus o všeľudové hlasovanie sa tu spája s mafiánskymi praktikami, stručne osvetlím, že  manipulácia jazykom, prepisovanie minulosti a ovplyvňovanie verejnej mienky, čo pán Naď okamžite po skončení referenda všeobecne pokladaného za fiasko, využil a  označil za úspech. Sekundoval mu  exposlanec parlamentu Šeliga a ďalší, ktorí na tlačovke oddane prikyvovali. Zjavne išlo o  postupné zdôvodňovanie krokov a to tak,  aby ľudia prestali rozlišovať pravdu od propagandy, ilúziu od reality. Vychádza sa z pochopenia, že vodca  alebo šéf, či už s napoleonským komplexom alebo aj bez neho,   musí vedieť nielen konať, ale aj svoje konanie presvedčivo odôvodniť. Opakovane podčiarkujem, ide o zdôvodnenie a na to sme už pomaly majstri sveta. Je nás približne toľko ako futbalových Nórov, tak aspoň v niečom sme lepší. Vieme, že  víťazstvo sa často dosahuje ovplyvnením myslenia protivníka, nie iba silou. A záver tejto časti úvahy je, že v politike často nerozhoduje, čo je pravda, ale aj to, kto dokáže svoje konanie alebo tvrdenie presvedčivejšie zdôvodniť. Práve schopnosť vytvoriť prijateľný príbeh je jedným z najsilnejších nástrojov ovplyvňovania verejnej mienky. Ak k tomu malo poslúžiť referendum, je tu problém. Je tu podozrenie, že hrozí veľké nebezpečenstvo, že všetko sa bude zdôvodňovať, toto majstrovstvo zdokonaľovať, aby čierne bolo bielym a naopak. Keď tomu uveria desaťtisíce, ba státisíce, bude sa otvárať šampanské.   Je všetko jasné ? Keď aj verejnoprávny moderátor mudrujúci nad práve skončeným referendom protirečivo hodnotil to, čo máme „úspešne“ za sebou a zároveň to „všeľudové“ hlasovanie označil ako neúspešné, dosť to pomýli nevzdelaný národ. 

Aj takáto charakteristika o nevzdelanosti veru odznela v debate s politológmi a podaktorí ohurujú verejnosť nielen výrokmi o drahom politickom marketingu na úkor štátu, chýbajúcej trvalej emocionálnej mobilizácii, ale aj o najväčšom politickom prepadáku, čo povedal Fico, o zlom a chabom politickom načasovaní od predsedu Demokratov Naďa, platonickej podpore od nezrelých progresívcov, nijakej podpore od  opozičných priateľov, a pod. Čert aby sa v tom vyznal…Sedliacky rozum hovorí, že namiesto drahého referenda stačil prieskum, veď ochotných agentúr máme dosť. Ušetrilo by sa cca desať miliónov štátnych peňazí s tým istým výsledkom.  

Kým však  to celé odznie a jedni budú hovoriť o vyhodených miliónoch, druhí budú tvrdiť, že síce neprišlo aspoň dvadsať percent ľudí, čo z referenda robí jednoznačné fiasko, ale tých 750 tisíc hlasujúcich predsa len nie je zanedbateľné číslo. Najmä, ak to prekračuje preferencie tých, ktorí sa „demokraticky“ pustili do boja. Úvahy budú pokračovať v rozličných podobách až do ďalšieho, tentoraz komunálneho hlasovania, čo už bude vážnejšia predohra pre veľkými voľbami. V každom prípade prakticky najhoršie výsledky referenda, ak nerátane jedno zmarené, nie sú žiadnou slávou, naopak blamážou a je otázka, či to autori myšlienky predýchajú. Preto to budú zdôvodňovať až do posledného dychu. A čo sa tak na vec pozrieť z druhej strany ? Vždy sa to dá. V politike a aj v športe. Napr. pri futbale. V čase konania referenda hrali na svetovom šampionáte Francúzi s Paraguajom a boli dve možnosti. Labužníci slimákov mohli ísť tou istou cestou ako Juhoameričania a to by praskali kosti alebo na provokácie reagovať úsmevmi. Zvolili to druhé. Čo keby u nás tí, ktorí v referende vlastne vyhrali, prejavili veľkorysosť, nešli by cestou udupania neúspešných, ale hľadali by pozitíva z toho, čo sa udialo ? 

Niečo s tým bude treba robiť. Aj iniciátor Naď sa už dal počuť, že treba meniť ústavu vo veci referenda. Prišiel na to až teraz, alebo to vedel už pred dvoma rokmi /!/, keď začal so zbieraním podpisov ?  Boli aj referendové miestnosti, kde netrafil ani jeden volič. Inde sa vyskytovali len sporadicky. Ako zahnať nudu ? A tu sa ukázalo jedno veľké pozitívum, na ktoré by politici nemali zabúdať, najmä „otec“ Naď by to mal prezentovať ako svoj veľký vklad. To pozitívum, s troškou irónie, je v tom, že to ničnerobenie v komisiách neuveriteľne zblížilo ľudí. Treba podotknúť, že aj v podmienkach antagonistických názorových rozdielov, lebo to je princíp. Každý každému sa má pozerať na prsty a nemilosrdne kontrolovať. Lenže, kam sa pozerať a čo kontrolovať, keď to vyzerá ako v predajnom stánku, v ktorom sa nič nepredá ? Najmä ženičky sa činili. Na stoloch boli koláčiky, kávy bolo dostatok, rovnako ako minerálok a tam, kde si niekto uhol, odhalili ho, vymenili, aby nekazil renomé. Bola príležitosť aj na prehlbovanie hlbších medziľudských vzťahov, údajne preukázateľne sa viacerí stihli zamilovať. Predseda celoštátnej komisie a dekan právnickej fakulty správne celý deň deklaroval o mimoriadnom pokoji, čo národ spoza obrazoviek hodnotil s uspokojením, najmä keď to podporil aj zástupca polície. Našli sa aj takí, ktorí si zarýpali, vraj to je podobné, ako keď na diaľnici sú len dve autá. Veľké riziko havárie nehrozí, okrem iného aj preto, lebo nejazdia  v protismere. 

A máme ďalšiu skúsenosť. Ako to býva, niekto je spokojný, iný menej. Aj svet sa na nás pozeral. Či priebeh a výsledok svedčí o veľkom duchu a múdrosti malého slovenského národa a jeho „krajiny“ pod Tatrami, nie je celkom jasné. A tých vraj vyhodených dvanásť či trinásť miliónov ? Prosím vás, veď sa spravodlivo rozdelili a ešte sa utužovali vzťahy medzi ľuďmi, ktorí by sa ináč možno ani len nepozdravili na ulici. Len tak ďalej a stále s úsmevom. A je tu teda ďalšie zdôvodnenie, síce hlúpe, ale je.  Nezodpovedanou ostáva otázka, či na referendové otázky by sa nemala organizovať súťaž vo forme lotérie, aká tu nedávno už bola. Čo mám na mysli,  je hádam každému jasné. Zdôvodňovať to netreba… 

MILAN ŠPANÍR, publicista