AKO ĎALEKO JE K POCTIVOSTI V ŽURNALISTIKE 

Na úvod základná myšlienka, s ktorou nemožno nesúhlasiť. Novinár nemá byť rozhodcom, ktorý občanom oznámi, kto z politikov má pravdu. Má byť sprostredkovateľom, ktorý umožní, aby každý  si pravdu dokázal čo najlepšie posúdiť sám.

Inými slovami, namiesto interpretácie najprv konfrontácia tvrdení a „faktov“ s faktami. Alebo ešte jednoduchšie povedané, novinár nemá, často zaujato, hodnotiť a známkovať politickú scénu, slová,  ale konkrétne skutočnosti. Čoraz častejšie sa vynárajú pocity, že slovenská žurnalistika namiesto objasňovania verejného priestoru prispieva k jeho zahmlievaniu. Nie preto, že by novinári nemali právo na názor. Majú. A dokonca je zrejmé,  že dobrý novinár môže a má mať svoj názor. Problém nastáva vtedy, keď sa názor začne vydávať za fakt a interpretácia za dôkaz. Stačí sledovať verejné spory politikov, ministrov, bývalých ministrov či ďalších predstaviteľov. Poďme k čerstvej  veci – k tomu, čo povedal premiér Robert Fico na adresu  generálnej prokuratúry a jej šéfa Žilinku. Alebo, ako isté okolnosti i vidí súčasný minister obrany Robert Kaliňák a exminister Naď. Netreba chodiť okolo horúcej kaše. Novinári idú po povrchu.  Od uverejňovania názorov o zlyhávaní prokuratúry, zo strany vlády,  až po opačné tvrdenia, od opozície,  o ohrozovaní nezávislosti a útokov na právny štát. A v druhom prípade o bezbrannosti štátu vďaka darom na Ukrajinu, až po záver, že vlastne sa nič nestalo.

Ako sa v tom má vyznať obyčajný občan ? Podľa sympatií k jednému či druhému táboru ?  A stačilo by málo. Aby poctivý žurnalista  položil  vedľa seba vetu za vetou to, čo povedal premiér, a to, čo povedal generálny prokurátor. To, čo tvrdí minister obrany Kaliňák a to, čo tvrdí jeho predchodca Naď,  ako to zhodnotili prokurátori.  Bez prívlastkov. Bez nálepkovania. Bez toho, aby sa čitateľovi  vopred naznačilo, komu má veriť.

A potom by sa novinár opýtal: Čo z toho je overiteľný fakt? Čo je iba tvrdenie? Čo je názor? Čo je možné doložiť dokumentami ? Čo bolo povedané predtým a čo dnes? Kto si zjavne protirečí ?  A kde jednoducho dôkazy chýbajú? Vyzerá to zložito ?  Časovo náročne ? Nech sa zainteresovaní nehanbia a priznajú, že  si pomáhajú umelou inteligenciou. Nech tak učinia aj v uvedený prípadoch.  Výsledkom by bola skutočná služba verejnosti. Veru tak, veď novinár  nemusí rozhodnúť spor za občana. Jeho úlohou je vytvoriť také podmienky, aby občan nebol odkázaný iba na dôveru v novinára. Možno práve tu je jeden z najväčších problémov dnešnej žurnalistiky: občanovi často neponúkame dostatok faktov na vytvorenie vlastného názoru, ale hotový názor na fakty. A potom sa čudujeme, že spoločnosť je rozdelená a že ľudia žijú v úplne odlišných „realitách“.

Ako teda dosiahnuť nezaujaté porovnávanie? Nie zákazom názorov. Nie požiadavkou, aby novinári nemali politické alebo hodnotové postoje. To by ani nebolo reálne. Skôr vytvorením a dôsledným dodržiavaním profesionálneho pravidla: Najprv ukáž. Potom overuj. A až napokon interpretuj. Ak sa stretne päť protichodných tvrdení, daj ich na jednu pomyselnú misku váh. Ku každému pridaj dostupné dôkazy, dokumenty, časové súvislosti a overiteľné fakty. A ak dôkaz neexistuje, povedz jednoducho, že toto tvrdenie sa nepodarilo overiť. Aj to je novinárska odpoveď. Možno dokonca jedna z najpoctivejších. Pretože úlohou žurnalistiky nie je vychovávať alebo dokonca nútiť  občana k tomu, aby veril jednému politikovi namiesto druhého. Úlohou žurnalistiky je naučiť občana rozlišovať medzi tým, čo niekto povedal, čo sa skutočne stalo a čo z toho možno oprávnene vyvodiť. To je oveľa ťažšia práca než napísať komentára naháňať politika, po chodbách parlamentu,  s prepáčením, až po WC.  Ale práve preto je práca novinára ťažká, ak je slušná a zodpovedná.  Nuž, ďalšia horúca téma pre blížiacu sa schôdzu našej Slovenskej asociácie novinárov /SAN/.  

Ak človek vychádza z vlastných mediálnych   skúseností nadobudnutých za desiatky rokov, jadrom  zamyslenia by mohla byť jedna veta, totiž, že novinár nemá občanovi povedať, komu má veriť. Má mu ukázať, čo každý z aktérov povedal, čím to dokladá a kde sa jeho tvrdenie rozchádza s faktami. A ešte ostrejšia formulácia  vhodná možno ako záver článku: Keď novinár namiesto váženia tvrdení začne vážiť ľudí, prestáva byť sprostredkovateľom informácií a stáva sa účastníkom sporu.  Niekedy aj smiešnym. 

A to je tragédia, niekedy aj komédia. 

MILAN ŠPANÍR. publicista