Pred časom, akoby priamo do svedomia, smerovala otázka rozhlasového redaktora premiérovi Ficovi, ako chce zmierovať spoločnosť. „To sa pýtate mňa, veď chceli ma zastreliť, na to ste akosi rýchlo zabudli…“ Takto znela odpoveď do éteru. A šľahačkou na torte bolo jeho poučné konštatovanie, že mohli by sme byť najbohatším štátom sveta.
Podľa predsedu vlády by stačilo exportovať tú posadnutosť, nenávisť, šírenie klebiet, zlomyseľnosť, uzurpovať moc za každú cenu aj bez prejavenia patričnej spôsobilosti, a pod. Vývoj medzitým nezaspal. Máme tu aktuálne dramatickú tarabovčinu /alebo skôr dankovčinu ?/, zmienky o predčasných voľbách, bombové vyhrážky generálnemu prokurátorovi a zároveň aj premiérovi, aj rodinám, s cenou nafty na čerpačkách len aby sme nedobiehali trojeurové Nemecko. A svet hore nohami, čo spolu s domácimi zemetraseniami nepridáva nikomu na pokoji a už sa vynára aj vážny problém, ako tie chmúrne perspektívy vysvetľovať deťom, aby neupadli do nezvládnuteľných depresií. Ak napr. doc. Eduard Chmelár, jeden z výrazných slovenských politológov v poslednom období, vysiela varovné signály, keď hovorí o hrozbe straty štátnosti, rozklade mravov, nenávisti, ktorá sa stala národným športom, o politike, ktorá sa zmenila na trh márnosti, má pravdu, no iba z polovice. Diagnóza sedí, je prognóza úplne beznádejná? A práve o to ide. Čo pomôže veci, ak obsiahle články, pomaly rozsahom ako brožúry usilovne bude písať spomínaný Chmelár, vtĺkať do hláv divákov svoje múdrosti Král, či dokonca podivuhodný a už pomaly zabudnutý redaktor Schutz alebo hlavný ideológ Šimečka st. a na pohotových tlačovkách jeho syn, či na webstránke novinárov a blogoch moja skromná maličkosť, vždy pôjde do istej miery o vnášanie rozporuplnosti a zmätkov do myslenia ľudí. A náš národ, bez ohľadu na to, čo si myslí jeden z menovaných, je ďaleko od toho, aby platilo nehorázne tvrdenie o zbabelosti a hlupákoch. Dajme možnosť, nech si občania utvoria vlastný názor.
Politika sa deje tam hore, ale aj dole, čo nám pripomína, že sa blížia voľby tu dole. Je tu aj príležitosť, pýtať sa tých „hore“. Ako nedávno na predvolebnom mítingu v Nových Zámkoch, kam zavítal „brigádnický“ premiér dočasnej vlády Ódor. Sám sa označil za brigádnika, ale to len mimochodom. Čelil dotieravej otázke, či v európskom parlamente nie je možné, aby sa tá 15-členná slovenská ekipa nemohla aspoň raz zjednotiť na zásadnom jednotnom stanovisku, ak ide o všetko. Jeho odpoveď ? Vyzývam ho, nech to, čo povedal, presne zopakuje v najbližšej televíznej debate. Mnohým sa otvoria oči.
Kdesi sme sa akosi stratili, čo si treba uvedomiť, aj pri spomienke na ďalšie blížiace sa výročie 17. novembra. Modliť sa nestačí, aj keď košický arcibiskup Bober, ktorého premiér v tomto kontexte vyzdvihol, nedávno to s výzvou myslel dobre. Demokracia sa na Slovensku unavila. Prestala byť ideálom a stala sa rutinou. Zamieňame si slobodu s bezbrehým individualizmom, právny štát s anarchiou, slobodu slova s povolením na urážky. Dokonca až tak ďaleko sa to dokotúľalo. Politici síce hovoria o „vôli ľudu“, ale myslia to vôbec vážne ? Málokto sa ľudu naozaj pýta. A médiá? Tie, ktoré mali byť strážnymi psami demokracie, sa často premenili na výkriky ega, marketing, manipulácie. Krízu demokracie nemožno riešiť ďalšou stranou či novým vodcom. Zmena by mala prísť zdola — z rodín, škôl, obcí, farností, spolkov. Odtiaľ, kde sa ešte zachovala úcta, vzdelanie a ochota počúvať iný názor. Veď Slovensko má nesmierny potenciál: pokojný, pracovitý a citlivý národ, ktorý sa vedel aj v kritických časoch zomknúť v kríze. Len sa musí naučiť znova veriť sebe.
A čo my, novinári ? Čoraz viac je tých, ktorí nás /a veľmi často oprávnene / neberú vážne. Nezlepší sa to, ak budeme len kritizovať a menej dbať o zjednocovanie, vzdelávanie, kultivovanie spoločenskej debaty. Novinár by mal byť hlasom rozumu, nie nástroja. Áno, médiá strácajú kredit – ale práve preto je ich úloha dnes ešte dôležitejšia. V novembri 1989 bola revolúcia, to je jedno, s akým prívlastkom. Revolúcie prinášajú energiu, ale aj chaos. Slovensko nepotrebuje krv, ale obrodu ducha. Zjednotenie sa neudeje v parlamente, ale v hodnotách. V úcte k pravde, v solidarite s najslabšími, v spoločnej vôli chrániť mier a energiu pre budúcnosť. To je ozajstná revolúcia – morálna, nie politická.
A na záver kardinálna otázka – má Slovensko predpoklady ? Áno, ak si to priznáme.
Máme múdrych ľudí. Dokonca aj niekoľko sto absolventov jednej z najznámejších univerzít sveta, Oxfordu. Nielen Šimečku ml. Máme schopných odborníkov, obrovskú duchovnú tradíciu, a predovšetkým skúsenosť s tým, že aj z popola sa dá znovu vstať. Záleží len na tom, či sa dokážeme pozrieť jeden druhému do očí bez hnevu a s úctou. Kríza demokracie je vážna. Ale každá kríza je aj šanca na katarziu. Ak chceme patriť patrí k najvnímavejším pozorovateľom, zahoďme smútok.
Áno, Slovensko prežíva krízu dôvery, únavu z demokracie, chaos hodnôt. No práve v tom je aj nádej: spoločnosť, ktorá si prizná krízu, ešte nestratila dušu. Takže, ruku na srdce a niečo si priznajme…
MILAN ŠPANÍR, publicista