Niet najmenších pochybností o tom, že je plne opodstatnené, ak v našej novinárskej organizácii Slovenská asociácia novinárov /SAN/ oficiálne a aj kuloárne prevláda znepokojenie, ako to je s mediálnou situáciou v našej „krajine“,  keď to zjavne ide dolu vodou. Ono by si to zaslúžilo hlbší rozbor a vziať do úvahy najmä to, aké sú vôbec možnosti tých stoviek členov prezentovať svoje schopnosti, názory, slovom, kto má v rukách tzv. mainstream, ako sa prejavujú elektronické médiá, keď ani verejnoprávnosť  nezaručuje nezaujatý pohľad.  

V čom to je ? Prečo úroveň našich kolegov, ktorí to majú /politicky a finančne/  podchytené z každej strany,  klesla pod úroveň, ako sa hovorí ? Je to iba v neschopnosti, alibizme, vypočítavosti s vedomím, že čo keď sa politická situácia zmení a už teraz si treba robiť zásluhy ? Možno sa uspokojiť s tým, že registrujeme iba skromné výnimky ?  Mladú redaktorku, ktorá správne podchytila potenciál Chmelára a jej zamestnávateľ žne nebývalé úspechy v sledovanosti ? Asi je škoda, že sa akosi vytratil moderátor Bielik. Bol aj iný novinár na ťahu, ale zdá sa, že čosi neuniesol. A vyvrcholilo to jeho poslednou predletnou debatnou reláciou z prostredia európskeho parlamentu. Možno ho neznechutia prevládajúce rozhorčené  reakcie verejnosti, že neuriadil kotkodákanie  /pardon za výraz/ a – vyznelo to trápne. Ďalšie riadky budú v nadľahčenom tóne, s malou dávkou irónie, bez menovania osobností, ktorých sa to týka, so snahou vniesť do trúchlivej situácie prešpikovanej nenávisťou, zlobou a zákernosťou trochu satiry. Aj keď dochádza k paradoxu, k výsledku, že to je tanec nad plačom a, žiaľ, k tristnému konštatovaniu, že to, čo je dnes, tu ešte nebolo. Mnohí novinárski kolegovia, najmä tí, ktorí toho v živote veľa preskákali a dokonca aj tí, ktorých by sme mali pokladať za bardov,  netaja sa tým, že už rezignovali. Nevidia východisko z /mediálneho/ marazmu, v ktorom sa ocitla spoločnosť, keď vecné argumenty sú bezvýznamné, ak oponenti v televíznych a rozhlasových  debatných reláciách až na poslednom mieste dbajú o podloženie svojich tvrdení faktami. Naopak, s prepáčením „kašľú“ na to, aby sa o to aspoň  snažili. Ospravedlňuje ich to, že príkladom  sú politici v parlamente ? A moderátori, opakujem, len s malými výnimkami,  sú slabučkí, väčšinou predpojatí a keby sa aj usilovali usmerniť súboje, napokon sa ocitajú v neriešiteľnej úlohe. Jednoducho nevedia ako dosiahnuť, aby divák z toho niečo mal, keď prekrikovanie a zvyšovanie hlasu má prednosť pred pokojnou a argumentačne vyváženou diskusiou.

Neviem, či som správne zachytil, asi hej, že na balkóne parlamentu počas posledného rokovania o dôvere vláde hosťovali školáci. Keď to, čo videli mladí a verme, že  neskazení ľudia, čo počuli  od ústavných činiteľov, t. j. od ľudí, ktorých občania poverili riadiť štát, má byť vzorka toho najlepšieho ?  Keď príkladom správania je prevládajúce  vykrikovanie, búchanie do lavíc, bučanie. A to, čo je najhoršie, je,  čo sa nedá zažiť možno ani v najzapadlejšej krčme pred záverečnou, totiž smrteľná nenávisť v očiach. Neochota vidieť človeka v človeku, kdeže úsilie o empatiu a pocit, že vlastne sme na jednej lodi a mali by sme hľadať porozumenie, žičlivosť a povinnosť nepodrážať nohy a ak nespolupracovať, aspoň zbytočne nezavadzať. Lebo inak nás svet udupe. Demokratické pravidlá a prirodzená ľudská slušnosť  by mali byť alfou a omegou, konkrétne do chvíle, kým po nových voľbách sa nerozdajú karty. Je to veľa, čo by sa chcelo a malo ? A čo my, novinári ? Máme nejaké možnosti čosi ovplyvniť ? 

Prenesme sa ešte raz do európskeho parlamentu. V ostatnej relácii s Králom na ťahu udrelo do očí aj niečo iné, o čom hovoríme,  síce jemnejšie, ale rafinovanejšie. Bežný človek sa zamýšľa, čím si vyslúžili mladé blonďaté dievčatá a ženy svoje viacdesaťtisícové platy. Aké prednosti prejavili, že berú viac ako premiér či prezident. Asi to bude niečo mimoriadne. Vzhľad ? Nie každému sa páčia blondínky, v tom to zrejme nebude. Rétorické schopnosti ? Ani to nebude ono, lebo keby sa takto konfrontačne správali k svojim manželom v kuchyni, ich spolužitie by nevydržalo ani týždeň. Takže, čo to bolo, že nás všetkých reprezentujú  ? Možno som na to prišiel. Už viackrát sa dalo vypozorovať, že istá časť politického spektra, je jedno, či v parlamente alebo v médiách,  nadužíva účinné metódy, ako minimálne zneistiť oponenta. Treba si nacvičiť niečo, čo sa označuje za neverbálnu komunikáciu. Ide o reč tela bez použitia slov. Patrí sem mimika, gestika, posturológia, proxemika, haptika, paralingvistika. Tieto pojmy si možno vyhľadať na internete. Vedia to aj muži, ale keď si to nacvičia ženy, môže sa to stať zbraňou. Kto nie je na to pripravený, zhorí ako fakľa. 

Hádam nebude od veci pridať trochu irónie. Patrí sem aj disciplína nazvaná cerenie zubov. Pardon, prehnaná demonštrácia nepochybne  pekného a zdravého chrupu. K tomu stačí pravidelná ústna hygiena a zubná pasta nie za drobné  eurá, ale oveľa drahšia, čo si taká poslankyňa EÚ môže dovoliť. V spomínanej Královej relácii sa dalo narátať najmenej desať krát dva preexponovaných predvádzaní belostne sa lesknúcich zúbkov, čo by sa za iných okolností dalo označiť dokonca ako sexuálne harašenie. So sprievodom posmeškov, skákania do reči a vlastne tlaku na moderátora, ktorý by sa najradšej videl niekde inde. Ak za enfant terrible /hrozné dieťa, postrach/ slovenského parlamentu podaktorí pokladajú istého Joža, ktorý tiež vedel čosi ukázať, má sa ešte čo učiť, aby zaujal.  Chýba mu sexepíl, z anglického slova sexappeal, t. j. schopnosť eroticky priťahovať a pôsobiť na okolie. A zúbky, okrem iného. Záver ? Politickí marketéri budú mať čo robiť na prahu nových volieb a kampane…

Čiže, takto to bude pokračovať ? Víťaziť budú tušené prednosti ako tá najsprávnejšia kvalifikácia ?  Možno aj striptíz, keď nebude stačiť odhaľovanie duševnej podoby ? Pánboh s nami a zlé preč !  

MILAN ŠPANÍR, publicista