Takmer permanentné rozruchy hýbu našou spoločnosťou. Nejde ani tak
o zásadné témy, lebo či kradla matka alebo je iný alebo sú iné príbuzenské
vzťahy, ktoré sa v politike vyťahujú na svetlo sveta, chlieb lacnejší nebude, ale
nebolo by ani správne to obchádzať, resp. podceňovať. Inak to je živná pôda
pre neporiadok a ten ak začne nahlodávať normálne pomery a už sa to, žiaľ,
deje, povedie to minimálne k rozvratu toho, na čo stojí mravnosť, morálka.
Ohrozená je najmä mladá generácia, bez životných skúseností, ktorá je
stratená bez pozitívnych vzorov. Ak sa nenastolí jednoznačná potreba dôkazov,
bude to pokračujúca cesta do pekla.
A čoho sme svedkami ? Ukazuje sa, že stačí vedieť rozprávať. Plynule, veľa. Platí to
o médiách, parlamente, súdoch, ale aj rodinách. Jedna poslankyňa parlamentu je
známa tým, že čarom osobnosti nedisponuje, ale keď začne mlieť, nik ju nezastaví.
V slovnom prívale na spôsob lavíny vlastne ani nie je šanca zistiť, čo je naozaj.
Problém majú aj napr. sudcovia, ak si to zľahčia a zapisujú všetko, čo sa povie.
Jeden tunelár tri dni s prestávkami diktoval. Bez ladu a skladu. Sudca odišiel do
penzie a asi štvrtá nasledovníčka dostala na stôl súdny spis s tisícami stránok. Po 23
rokoch… Keby za každým tvrdením musel byť dôkaz, to by sa nám žilo. Poviem to
najjednoduchšie, ako sa dá. Ak niekto uvedie, že strom je zelený, dôkaz sa nemusí
týkať farby listov. Stačilo by preukázať, že ten strom naozaj existuje. Určite by neboli
dlhoročné súdne kauzy, dokonca až štvrťstoročné, čo ústavný alebo európsky súd
„odmeňuje“ nálezmi v podobe desaťtisícov eur. Z našich spoločných peňazí. Nie je
známe, či sa niekomu zosobnilo zavinenie za zbytočné prieťahy alebo neprimerané
dĺžky konania. V parlamente je to zložitejšie. Nový rokovací poriadok trochu pohol
dopredu problémami, ale uvidí sa. Ak peniaze sú naozaj až na prvom mieste, strata
mesačného alebo dokonca dvojmesačného príjmu by mohlo zabrzdiť podaktorých
„ústavných činiteľov“, momentálne poslancov, teda takých, ktorí sa správajú ako
odtrhnutí z reťaze.
Konsolidácia hýbe spoločnosťou a nečudo, že hladina je búrlivá, veď politicky je to
vďačná téma. Ukázalo sa, že aj v časti opozície sa nájdu triezve názory, o čom
presvedčil podpredseda KDH JUDr. Karas, keď sa o nedávnych  výzvach na
 generálny štrajk, to parafrázujem, vyjadril pesimisticky a ako o nezvládnutej veci.
Taká zásadná záležitosť sa pripravuje inak a to už tvrdí autor týchto riadkov, nie
štyrmi mušketiermi na tribúne. Jeden z nich vyčnieva neprehliadnuteľnou postavou,
ale či naozaj patrí do „partie“, možno sa onedlho dozvie. Ak do toho prichádzajú
tlačovky predsedu vlády Roberta Fica o rodine Šimečkovcov, tiež sa čaká na dôkazy.
Niekedy nestačí ani priznanie. Zo všetkého plynú isté poučenia a závery, aj
z vyhlásení premiéra. Pre každého. V Slovenskej asociácii novinárov /SAN/ nám
pribudla ďalšia téma, ktorú by bolo treba rozpitvať, ako na to poukážem ďalej, aj
s príkladmi zo sveta.

Na úvod jedna analógia. Nie je od veci, aj keď to tak môže vyzerať. Na istom
bratislavskom súde predčasom traja svedkovia pod prísahou zhodne niečo súdu
oznámili. Išlo o dvoch riaditeľov vytunelovaného miliardového štátneho podniku
a televízneho redaktora. Ten redaktor sa stal známy aj tým, že po odchode zo súdnej
siene mu podozrivý mladý zbohatlík nastriekal do tváre sĺzny plyn. Tí svedkovia
tvrdili, že istý sudca vo svojom predsudcovskom období bol členom organizovanej
zločineckej skupiny. Viacerí prítomní v súdnej sieni zdúpneli. Aj dozorujúci prokurátor
? Kdeže… S prepáčením, tváril sa ľahostajne, zaujato sa hral s ceruzkou. Úvaha
v mysliach účastníkov súdneho konania spočívala v presvedčení, že strážca
zákonnosti mal dve možnosti. Vstať a upozorniť svedkov, že ak nepredložia
jednoznačné dôkazy, pôjde o krivé obvinenie a možno pôjdu do basy. Alebo, ak sa
tvrdené skutočnosti potvrdia, niekto príde o talár a možno tiež pôjde do basy. Nestalo
sa ani jedno, ani druhé, ani tretie, iba ostala pachuť. Miliardový podnik sa
vytuneloval, sudca súdi. Síce iba rodinné drobnosti, ale ako sa zdá, do konca života
ho už nič nevyvedie z rovnováhy.
O opäť sme pri potrebe trvať na dôkazoch. Kto iný ako prokurátor by mal ísť
príkladom. Spomínaný a nemenovaný ? Klasika. Postúpil vyššie, na kraj. Možno sa
raz stane generálnym. Nejde len o právnu stránku, ale aj o morálku. Pozrime sa
najprv na premiéra. V demokraciách je úplne štandardné, že vláda či premiér môžu
prezentovať závažné informácie o činnosti opozície (napr. prepojenie na financovanie
zo zahraničia, porušenia zákona, korupciu).Očakávaná reakcia opozície v takom
prípade je spochybnenie dôveryhodnosti predkladaných dôkazov, výzva na
nezávislé vyšetrovanie alebo poskytnutie vlastných protiargumentov. Bráni niečo
našim progresívcom, aby na následných tlačovke využili, čo sa ponúka, ba žiada ?
Veľa ľudí je z tohto dôvodu sklamaných a zneistených. Ak totiž prichádzajú
len silové odmietnutie typu, dokonca s použitím istého neslušného slova  a zároveň
sa v nedávnej minulosti mobilizovala ulica (výzvy na štrajk, dokonca generálny,
protesty), vzniká dojem, že obranná argumentácia nahrádza právne a vecné reakcie
politickou hystériou. Ako si toto má vysvetliť jednoduchý občan ? Potom je tu predsa
len aj právna rovina. Vo vyspelých štátoch od politických strán sa očakáva, že ak sú
obvinené zo závažnej činnosti (napr. trestnej), čo platí aj pre rodinných príslušníkov
politických špičiek, bezpodmienečne využijú zákonné prostriedky, t. j. trestné
oznámenia za krivé obvinenie, žaloby na ochranu dobrej povesti, verejné
sprístupnenie vlastných účtov a dokumentov. Myšlienku dokončím, že ak sa
namiesto toho ide cestou emócií a nátlaku, môže to navodzovať dojem, že strana sa
z istých dôvodov bráni viac politickými než právnymi nástrojmi.
A ako to je vo svete v mediálnej rovine ? V zahraničí je bežné, že ak vláda predloží
závažné dôkazy, médiá ich podrobia okamžitej fact-check analýze. Tak sa tomu
hovorí, nie je potrebný preklad. Opozícia, ale aj koalícia potom čelí tlaku nie vlády,
ale nezávislej verejnej kontroly. Ak na Slovensku u opozícia reaguje len
neadekvátnym slovníkom a od veci, bez predloženia protiargumentov, dáva tým
verejnosti do rúk otázku, kde sú fakty ? Teraz za hrsť zahraničných príkladov.

V USA pri obvineniach voči Trumpovi (napr. dokumenty v Mar-a-Lago, zásahy do
volieb) opozícia aj vláda prinášali konkrétne dôkazy, verejnosť a médiá ich rozoberali.
Čisté nadávky nestačili. V Nemecku pri afére AFD a kontaktov s Ruskom vláda
predložila dôkazy. AFD reagovala protiútokmi, ale musela zároveň predložiť právne
podania a vysvetlenia, inak riskovala oslabenie dôvery. V Taliansku pri už nebohom
pri Berlusconimu bolo typické, že obvinenia označoval za „politické prenasledovanie“.
U nás má nasledovníkov habadej… Ale aj tak už nebohý politik musel chodiť na súdy
a dokazovať opak.
Záver pre úvahu je asi jasný. Ak premiér predkladá konkrétne dôkazy, napr. tri
vlastne falošné faktúry, aj laik tuší, niečo naozaj nesedí.  Normálnou reakciou by
malo byť vecné vyvrátenie alebo právny krok. Ak namiesto toho opozícia používa len
expresívne označenia, hľadá analógiu, v rodinnom príslušníkovi predsedu vlády, kde
analógia, tobôž porušenie zákona nie je, čo naposledy v televízii potvrdil aj
podpredseda KDH Karas, vyvoláva to oprávnenú pochybnosť. Totiž, že niekto nemá
dostatočne silné dôkazy a fakty na svoju obranu. Alebo je tu iná kalkulácia ? História
politiky pozná veľa príkladov, že napokon uspeje ten, kto sa štylizuje do pozície
prenasledovaného, utláčaného, slabšieho, ktorého treba ľutovať. Ako to bude
napokon u nás ?

MILAN ŠPANÍR, publicista