Nie každý vlastní klimatizáciu a aj tí, ktorí na nič nedbajú a púšťajú to naplno, ešte nevyhrali, lebo dôsledkom môžu byť zdravotné dozvuky. Či ide o domácnosti alebo autá. Človeku prichádzajú na um rôzne myšlienky, čo sa to vlastne deje. Žeby sa Pánboh na nás nahneval ?
To však je skôr agenda KDH. Prečo teda mlčí Majerský ? Ale vážnejšie – chcem sa venovať počasiu a politike. Začnem známym a často opakovaným výrokom herečky Viki Rákovej v programe Susedia, že to nem dopadne dobre. Podčiarkujem, že vôbec nemám na mysli známe postoje nového maďarského premiéra prezentované v predvolebnom období, ale aj neskôr. Ide o zvýraznenie pesimizmu – z tých rekordných horúčav, čo nemusí byť konečná „stanica“ a aj z toho, že domáca politika je už v takom štádiu, že v tejto chvíli sa nedá vedieť, čo je horšie. Či pohľad na teplomer alebo úroveň televíznych debatných relácií. A svetová politika ? Mali sme studenú vojnu a ak bude horúca, od čoho nie sme ďaleko, súčasné oscilovanie na štyridsiatkach sa ukáže ako prechádzka ružovým sadom. Horúčkovité obavy ? Z našich politikov ich najčastejšie prezentuje premiér Robert Fico a vo svete to nechcú vidieť len politickí hazardéri z osudmi ľudstva, ktorým akosi vybledli spomienky na krutú minulosť.
K počasiu. Starší z nás sa pamätajú na olympijské hry v Moskve v roku 1980. Keď sa používala technika tzv. osievania oblakov s cieľom znížiť pravdepodobnosť dažďa nad konkrétnou lokalitou. Teraz by sa zišiel opačný postup a práve ten ochladzujúci dážď by bol pekným darom z nebies. Pre ľudí, zvieratá, faunu, flóru, pôdu. Smutné je, že ani po takmer polstoročí sa nepodarilo dosiahnuť viac, ako len možnosť lokálnych a krátkodobých zásahov, kdeže schopnosť riadiť počasie vo veľkom meradle… Asi je iluzórnou myšlienka, že aspoň časť z tých desiatok miliárd na zbrojenie a vojny by bolo čarovným prútikom. Ak by sa totiž klimatické zmeny naďalej prehlbovali, mohlo by to predstavovať jednu z najväčších výziev pre budúcnosť civilizácie. Nebol by to beh na krátke trate a žiadalo by si to súhrn mnohých opatrení, od výskumu, cez vodné hospodárstvo, nové technológie ochladzovania miest, vrátane rozsiahlej medzinárodnej spolupráce, a pod. K politike a vlastne k ovplyvňovaniu verejnej mienky médiami, ktorým podľa prieskumov nedôveruje už viac ako 80 percent obyvateľstva. Novinári, ktorí zasvätili tomuto povolaniu desiatky rokov života a chápali to ako poslanie, už pomaly rezignujú a hanbia sa. Platí to aj pre mnohých kolegov z našej Slovenskej asociácie novinárov. Chytajú sa za hlavu /SAN/. Kde to spadlo a kto to zavinil. To, čo napr. každý vidí najmä na televíznych obrazovkách v nedeľnom čase, dokonca aj vo verejnoprávnej j televízii, už nie je služba verejnosti, ale bezočivé a bezohľadné manipulovanie, čo podľa prevládajúceho názoru dokonale sedí smerom k mladým neskúseným ľuďom vo veku od 18 do 26 rokov. Už dlhý čas na tomto blogu upozorňujem na nadužívanie neverbálnej komunikácie niektorými „osvedčenými“ diskutérmi a najmä opačným pohlavím, čo rukolapne ukázali dve blonďaté europoslankyne v relácii na ťahu. A aj naposledy predseda opozičných progresívcov, keď jeho opovržlivé úsmešky a séria grimás na úrovni Funésa v debate s Tiborom Gašparom až priveľmi bili do očí.
Človek je na pochybách, kam sa to všetko rúti. Zastať sa kolegov, ktorí sa necítia na to, aby zvládli to bezohľadné divadlo ? Nemajú to ľahké ani v prípade, že nie sú politickými aktivistami a bránia sa nadržaniu. Nuž ale, v takom prípade nech od toho idú a hľadajú si ľahší spôsob obživy ! V kuloárnej debate bez svedkov by obstáli, ale kamera a mikrofón odhalia aj nuansy. A politici ? Rozhodcami nebudú ani prieskumy a až voľby ukážu, čo si ľudia myslia o kvalitách slušných reprezentantoch vôle ľudu a – prepáčte – politických odkundesov, ktorí kalia vodu tak, ako by to robili v každom režime.
Ešte by som rozvíjal niektoré myšlienky, ale bez klimatizácie tuším aj notebok zlyháva. Tak možno inokedy.
MILAN ŠPANÍR, publicista