Svet je chorý. S obrovským smútkom to povedala to pred pár dňami česká herecká legenda Jiřina Bohdalová a pokračovala rozvíjaním úvah o slušnosti, úcte, etike, morálke. Už 95-ročná oslávenkyňa uvedené pojmy charakterizovala ako katastrofálny stav. Teraz je vedľajšie, akému politickému smerovaniu pripísala hlavnú vinu za všetky neduhy a ako vidí perspektívu. 

Odrazme sa od životnej múdrosti autorky výrokov a  venujme pozornosť debatám v mediálnom priestore, ktorým chýba najmä slušnosť a  úcta k oponentovi.  Návrat k atribútom, ktoré by mali byť prirodzenými, nielen v  postkomunistickom priestore, v posledných rokoch pripomína sledovanie zápasu, v ktorom sa hlava nehlava používajú údery  pod pás. Príkladom tohto stavu je aj nedávna vyhrotená verejná rétorika a ostré osobné výpady voči  vrcholovému politikovi, aké predviedol istý známy publicista a aké mierou vrchovatou uplatňujú nemenované dámy s pozoruhodným a chvíľami aj odporným hlasovým prejavom. Tento typ útokov vyrušuje významnú časť spoločnosti. A to nielen podporovateľov napríklad  premiéra, ale aj ľudí, ktorí stáli vždy na opačnom politickom brehu. Dôvod je jednoduchý: znechucuje ich pocit hyenizmu. Rozprávať sa s chladným cynizmom o človeku, ktorý relatívne nedávno prežil zásah niekoľkými projektilmi z deväťmilimetrovej zbrane, stavia otvorenú otázku základnej ľudskosti: Nezaslúži si človek po takomto zážitku aspoň minimálnu mieru ohľaduplnosti, alebo sa v mene politického boja už smie úplne všetko?

Na tomto mieste neuškodí zahľadieť sa do antickej auctoritas až po niečo, čo by sa dalo nazvať ako postkomunistický cynizmus. V rímskych časoch existovala jasná hranica medzi obyčajnou mocou (potestas) a morálnou autoritou či úctou k funkcii (auctoritas). Aj v najtvrdších politických súbojoch antiky alebo stredoveku prežíval pojem lèse-majesté – urážka veličenstva či štátneho úradu. Urážka panovníka alebo štátnika nebola len osobným sporom, ale zásahom do stability samotnej obce, mesta,  či kráľovstva. Moderná demokracia právom zrušila nedotknuteľnosť mocných. Lenže v nám blízkych postkomunistických krajinách (v Poľsku, Česku aj na Slovensku) sa vytvoril zvláštny psychosociálny reflex. Desaťročia boja proti totalitnému režimu nás naučili štátnu moc zosmiešňovať, spochybňovať a odmietať. Tento reflex bol  formou pasívneho odporu. Po roku 1989 sme si však túto mentalitu preniesli aj do slobodných pomerov. Výsledkom nie je len kritická občianska spoločnosť, ale často deštruktívny cynizmus, kde sa akákoľvek úcta k inštitúciám považuje za slabosť.

Možno niekto zdvihne obočie,  ak sa použije  analógia zo známeho českého filmu Tankový prapor. S poukazom na to, čo dokáže komplex malého človeka. Majora Borovičku.  Nepripomína  stav úrovne  verejných debát nápadne  kultové scény z tohto filmu ?  Major Borovička v nej píše nemilosrdný kádrový posudok, ktorý nadporučík Pinkas výstižne označí za „hotovú popravu“. Pritom podnetom nie je žiadny principiálny štátny záujem, ale malosť, osobné frustrácie a vzťahové spory za oponou. Veru, tento „komplex malého človeka“ /a nejde len o fyzický vzhľad/ je v dnešných médiách a na sociálnych sieťach všadeprítomný. Mechanizmus je mentálne rovnaký: „Ja sám som v živote nič veľké nedosiahol, nenesiem žiadnu zodpovednosť za krajinu, ale môžem si beztrestne kopnúť do prezidenta či premiéra. V tej chvíli sa cítim mocný, v tej chvíli mením dejiny.“

 Ide o triumf čistého resentimentu – pocitu vlastnej nedostatočnosti premeneného na agresiu voči tým, ktorí sú na očiach verejnosti. Dokedy je to “iba“ komédia a kedy sa to zmení na tragédiu ?

A tak urobme malý oblúk. Zvýšená ochrana štátnikov je  totalitný prežitok alebo nevyhnutnosť? Otázka teda znie, či  politici majú právo na zvýšenú ochranu alebo je to len prežitok starých režimov? Zdá sa, že treba prísne rozlišovať dve veci. Ochrana pred kritikou.  Politik ako súkromná osoba nemá nárok na žiadny špeciálny citlivý prístup. Ak chybne vládne, kradne alebo zlyháva, podlieha tvrdej verejnej aj právnej kontrole. Ochrana pred kritikou by bola priamym krokom k totalite. Nemožno však obchádzať ochranu inštitúcie a fyzickej integrity. Zvýšená ochrana – právna aj fyzická – nepatrí konkrétnej osobe pre jej pekné oči, ale úradu, ktorý reprezentuje. Ak sa z verejného priestoru stane bojisko plné dehumanizácie, hejtov a podpásových útokov, vytvára sa podliehaná klíma, v ktorej sa násilie stáva logickým vyústením slov. Človek, ktorý vcucol niekoľko projektilov z bezprostrednej blízkosti, a nejde iba o politika,  ale napr. aj o policajtov /Krakov/, je odstrašujúcim príkladom, ktorý by nik nechcel zažiť.   Je mementom toho, kam až dokáže spoločnosť zájsť, ak stratí brzdy. Ignorovať túto hranicu a pokračovať v bezohľadných útokoch nie je prejavom odvahy ani novinárskej nekompromisnosti, ale nebezpečným stieraním hraníc medzi demokratickou opozíciou a čistým hyenizmom.

A ešte jeden oblúk – všetko sa začína /niekto by povedal/ už od počatia nového ľudského jedinca a pokračuje vo výchove  v útlom veku a aj neskôr, kedy nesmie chýbať povinná výbava v základnej slušnosti,  a aj úcte k starším, rodičom. Úcta k štátnikom a úcta k štátu nie je to isté ako slepá poslušnosť. Je to schopnosť odlíšiť politický nesúhlas od osobnej zášte a dehonestácie. Ak dopustíme, aby o osude debaty rozhodovali neschopní moderátori a frustrovaní jedinci s potrebou kopnúť si do tých na vrchole  len preto, že môžu, nerozbijeme tým konkrétneho politika – rozbijeme tým samotné základy štátu.

Pozrime si ešte raz film Tankový prapor. Všimnime si, kde začína všemocnosť malých a kde a ako to končí !

MILAN ŠPANÍR, publicista